Demokracia je aj o „špinavých“ kompromisoch

Autor: Daniel Šmihula | 20.3.2018 o 14:16 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  67x

Moderný politický systém v západných štátoch má podobu  zastupiteľskej demokracii. Nie  častých  referend a kontinuálneho ľudového plebiscite o dôvere vláde, ako by radi videli zástancovia priamej demokracie. 

A zastupiteľská demokracia  je zas apriórne založená nie na čestných a zásadových postojoch statočne hájených až na smrť, ale na ochote robiť kompromisy – hoci sa to niekomu môže zdať byť na prvý pohľad nemravné.

V slobodnej demokracii však predpokladáme pluralitu názorov a záujmov a tiež to, že do volieb ide každá strana so svojimi záujmami, programom a  dokonca aj s predstavou o vlastnej morálnej a intelektuálnej nadradenosti. Po voľbách však nastáva hodina pravdy a každá zo strán musí poľaviť z pôvodných kategorických požiadaviek – teda robiť kompromisy, ktoré mnohí môžu morálne odsudzovať ako špinavú zradu pôvodných ideálov. A to všetko v mene zostavenia funkčnej koaličnej vlády alebo aspoň rešpektovania existencie menšiny s inými názormi – hoci len v opozičnom postavení. Platí, že ani morálne veľmi rozhorčené politické zoskupenie, ktoré má podporu tak 30-35% voličov a je presvedčené, že prináša jediná správne riešenie, by nemalo stotožňovať samé seba s celým národom a ignorovať názory a politické preferencie zvyšných 65-70% populácie.

Alternatívou kompromisov – často bolestných - je bezvládie a chaos, občianska vojna alebo diktatúra jednej skupiny nad ostatnými (čo môžeme považovať tiež za špecifickú formu občianskej vojny, hoci „studenej“). Ak nechceme uzatvárať kompromisy s ostatnými politickými prúdmi a ich záujmami, musíme ich predsa politicky neutralizovať alebo zničiť. Ako sa podarilo komunistom po roku 1948 v Česko-Slovensku a v roku 1920 po občianskej vojne v Rusku, alebo ako podporovateľom generála Franka po španielskej občianskej vojne – ktorá je mimochodom, veľmi dobrým príkladom politicky motivovanej občianskej vojny, pretože vypukla v demokratickej krajine medzi skupinami v spoločnosti, ktoré boli zastúpené v legitímne zvolenom parlamente. Chýbala však ochota ku kompromisom.... Ľavicový socialista sa nejako nevedel dohodnúť na základných veciach s katolíckym nacionalistom – a tak sa začali zabíjať, čím obaja dokonale popreli pôvodné humanistické imperatívy vlastných ideológií. Výsledkom bolo asi polmilióna mŕtvych a 40 rokov diktatúry. Ďalším príkladom občianskej vojny, ktorá vznikla z nepochopenia potreby v demokratických podmienkach uzatvárať morálne kompromisy, je americká občianska vojna. My sa síce pri jej interpretácii viac- menej stotožňujeme skôr s abolicionistickým Severom, no mali by sme si uvedomiť, že otroctvo z pohľadu Južanov bola inštitúcia celé stáročia potvrdzovaná právnym poriadkom a v podobe otrokov bola na Juhu „...uložená hlavná časť národného kapitálu“. Zrušenie otroctva tak bolo vnímané aj ako pokus o brutálne vyvlastnenie a ošklbanie nariadené z Washingtonu na základe abstraktných – dnes by sme povedali „slniečkárskych“ ideologických konštruktov.

Možno by južanskí plantážnici aj súhlasili s prepustením otrokov, ak by od federálnej vlády dostali primeranú finančnú náhradu, no Severania s tým nesúhlasili (z finančných, politických no aj morálnych a náboženských dôvodov). V konečnom dôsledku však počas rokov 1861-1865 Spojené štáty utrpeli mnohonásobne vyššie materiálne straty než by predstavoval výkup otrokov za finančnú kompenzáciu zo strany federálnej vlády. A asi 800 tisíc ľudí mohlo ďalej žiť.

Aby sa štáty s kolektívnou zastupiteľskou vládou vyhli hrôzam občianskej vojny a diktatúry, v priebehu storočí vznikali viaceré mechanizmy zastupiteľskej vlády, ktoré umožňujú existenciu viacerých názorových a záujmových prúdov, ochranu ich práv a aj participáciu na moci v nejakej podobe.

V zastupiteľskej demokracii voľbami istá skupina politikov získava na vopred určený čas v rámci zákonov mandát realizovať nimi navrhovanú  politiku, pričom by mala myslieť na záujmy občanov. Odpočet výsledkov predkladajú na konci volebného obdobia. V parlamentnej demokracii parlament kreuje vládu, ktorá má po svojom vzniku tiež mandát na celé volebné obdobie. Predpokladá sa totiž, že parlament a vláda pri výkone dlhodobej systematickej politiky musia v dlhodobom záujme celku navrhovať a uskutočňovať aj nepopulárne  nepríjemné opatrenia a preto pokles popularity vládnuceho zoskupenia v priebehu volebného obdobia by nemal vyvolávať nejakú nadmernú pozornosť a ani nie je dôvodom politickej delegitimizácie existujúcej vlády – pokiaľ sa drží v istých medziach, pravda.

Korektúra politiky vlády sa počas volebného obdobia v zastupiteľskej demokracii robí niekoľkými spôsobmi a vo vopred stanovenej gradácii krokov so stupňujúcou sa intenzitou.  Parlament najprv vyslovuje isté znepokojenie nad činnosťou vlády prostredníctvom napr. parlamentných interpelácií. Potom môže vyjadriť nedôveru jednotlivým ministrom. Nakoniec môže vysloviť nedôveru vláde ako celku a poveriť inú vládu v novom zložení. Tu je vhodné poznamenať, že každá vláda v rámci systému, kde okrem koalície existuje aj opozícia, bude mať proti sebe od začiatku istú časť spoločnosti, ktorá s ňou nesúhlasí a dokonca proti nej protestuje. Ak na zostavenie vlády stačí zjednodušene okolo 55% hlasov (po dosiahnutí takéhoto podielu nie je nutné ťahať ďalších partnerov do koalície), tak opozícia má v spoločnosti zastúpenie asi 45% a je tak dobre viditeľným nespokojným segmentom, ktorého príslušníci sa pri takom malom rozdiele v počte hlasov môžu čudovať, že ako je možné, že nie sú pri moci a čo to je za nespravodlivosť.

Pre vládu však nie je dôležitý stopercentný súhlas spoločnosti, ale primeraná miera akceptácie aj mimo tábora vlastných stúpencov ako vlády zákonnej a politicky legitímnej  (v duchu „...s danou vládou nesúhlasím, nevolil som strany, z ktorých sa skladá, ale akceptujem, že tieto vyhrali férovým spôsobom, vláda vznikla a vládne v súlade so zákonom a ochraňuje základné záujmy a práva našich občanov a nášho štátu.“).

Vyslovenie nedôvery vláde alebo jej demisia nie sú automaticky spojené s predčasnými voľbami. Takáto predstava sa u nás zakorenila zrejme v dôsledku špecifickej situácie v roku 1994, keď vtedajšia SDĽ zrejme z naivity a nadmerných očakávaní podmienila svoju podporu novému kabinetu premiéra Jozefa Moravčíka, ktorý nastúpil po páde Vladimíra Mečiara, novými voľbami. Normálne však má parlament plný mandát na to, aby riešil situáciu po páde vlády vo vlastnej réžií – bez nutnosti zorganizovať predčasné voľby.

Rozpustenie parlamentu pred koncom volebného obdobia má až na špecifické výnimky svoj význam len v dvoch situáciách: Ak parlament nie je schopný ani po viacerých pokusoch sa dohodnúť na zostavení vlády, alebo ak sa od posledných volieb tak radikálne zmenili nálady v spoločnosti, že parlament v danom zložení fakticky stratil politickú legitimitu (hoci ústavnoprávne je naďalej má). Aby toto bolo možné konštatovať, pokles popularity hlavných parlamentných strán musí byť výrazný a dlhodobý. Napríklad z cca 30% na 8%. Na druhej strane pokles z 30% na 20% je plne politicky a morálne akceptovateľný  a nemal by byť sám o sebe vnímaný ako prejav politickej krízy. Za iných okolností treba dĺžku volebného obdobia dodržať a nepodliehať pri tom rôznym, hoci aj vysoko emotívnym tlakom. Veď voľby majú nie len víťazov ale aj porazených, ktorí nemajú čo stratiť, a už tretí deň po voľbách môžu žiadať opakovanie hlasovania alebo predčasné voľby.

Pri riešení politických kríz by sa uvedená  postupnosť nástrojov mala zachovať. Každý ďalší nástroj  by sa mal použiť až potom, keď menej radikálne spôsoby obnovy kompromisu a základného politického konsenzu v spoločnosti  sa ukázali byť neúčinné. Inak v štáte môže hroziť vnútorný rozkol, fragmentácia, strata úcty k právu a demokratickým zásadám a nábeh na  násilné riešenie politických sporov. 

(Pôvodne publikovaný v HN 19.3.2018.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?