reklama

Islam verzus sekularizmus

(Reprint z Jetotak, 2010) V západnej Európe, kde v sedemdesiatych rokoch vznikli početné komunity imigrantov z islamských krajín, sme svedkami nárastu protiislamských nálad.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Daný stav by sme v zmysle intelektuálskych klišé zo šesťdesiatych rokov mohli označiť, za prejav európskej arogancie, rasizmu, radikalizmu, netolerancie a xenofóbie. A hľadať vinu vždy len na strane netolerantnej väčšinovej spoločnosti.

V skutočnosti to tak nie je. Problém islamských komunít v západnej Európe nedokážeme pochopiť, ak sa neoprostíme od naivného multikulturalizmu, a neprestaneme ho vnímať ako problém medzikultúrny, ale skôr ako otázku konfliktu dvoch zásadne odlišných modelov organizácie spoločnosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Samozrejme, to čo uvediem nižšie, sa týka pravoverných moslimov, ktorí chcú moslimami zostať a zachovať si svoje reálne odlišnosti vyplývajúce z islamského náboženstva a nie len nejaké folklórne prvky ako sú oblečenie, jedlo, jazyk a tančeky.... (Problém tolerancie „toho iného“ je vystupuje do popredia práve vtedy, keď ten „iný“ je „iným“ v podstatných veciach, nie v tolerovateľných detailoch, a keď tých „iných“ je tak veľa, že menia charakter spoločnosti a mocenské pomery v nej – nie keď ide o pár exotických jednotlivcov, ktorí môžu byť vnímaní ako sympatické spestrenie života.)

Nemá to byť ani obviňovaním islamu a moslimov. Skôr poukázaním na to, že moslim žijúci v Európe, ale aj v modernizujúcich sa islamských štátoch (pokiaľ chce zachovávať prikázania svojho náboženstva) to má ťažké. Rovnako aj moderné spoločnosti s nim... J

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V skutočnosti podstata konfliktu je vyjadrená už len v otrepanej otázke, ktorá sa pýta na príčiny sporu „medzi európskym a islamskou civilizáciou“. Všimnime si, že nepoužívame spojenie „európskou a blízkovýchodnou“ alebo „kresťanskou a islamskou“. Pri klasifikácii oboch entít používame charakteristiky odlišných kategórií: v prípade islamu to je náboženstvo, v prípade Európy o geografická poloha s nie úplne jasne kultúrne definovanou „európskosťou“.

Problém islamu v Európe (ale vlastne i vo väčšine islamských krajín, ktoré sa snažia o modernitu) je konflikt koncepcie sekulárneho štátu, v rámci ktorého je náboženstvo v podstate privátnou záležitosťou, ktorá málo zasahuje do politického života a správania sa jednotlivcov, a komplexnou náboženskou ideológiou, ktorá si osobuje determinovať aj spoločenské a politické správanie. Navyše, keďže náboženstvo operuje s dogmami určenými od Boha, jeho príkazy nemôžu byť predmetom kompromisov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Islam (na čo s a u nás často zabúda), nie je len nejakou exotickejšou verziou kresťanstva – je náboženstvom odlišného charakteru. Práve vo vzťahu k politike, štát a právu sú medzi islamom a kresťanstvom veľké rozdiely. Možno väčšie než v samotnej teológii a etickom učení.

Kresťanstvo v sebe obsahuje istý sklon k dualizmu náboženského a politického života, ktoré sú od seba oddelené (aj keď tento sklon nie vždy v minulosti mal šancu sa plne uplatniť – no je súčasťou náboženskej ideológie a vždy sa naň možno odvolať.). Vo svojich začiatkoch ako disidentské menšinové hnutie v rímskej ríši sa spočiatku snažilo o „paralelnú“ existenciu, aby čo najmenej prichádzalo do kontaktov a sporov s rímskymi úradmi. Vytvorilo si koncept akceptácie aj nekresťanskej politickej moci („Čo je cisárovo cisárovi a čo je Božieho Bohu“ (Mt.22.21)). Po prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo v 4.storočí n.l. na základe diela sv. Augustína postupne vznikla idea podriadenia svetskej moci moci cirkevnej, pre ktorú pozemský štát slúži na presadenie princípov kresťanského náboženstva. Svetskí panovníci však obyčajne takýto náhľad plne neakceptovali a z toho vyplývalo pre kresťanskú a euro-americkú civilizáciu typické napätie medzi mocou štátu a cirkvi. V 18.-19. bolo formálne puto medzi štátom a cirkvou v Európe značne oslabené, ak nie úplne preťaté. Moderný štát sa v záujme racionalizmu a racionálnej správy verejných vecí snaží vytlačiť náboženstvo z pozície relevantného faktora politického života do privátnej sféry. Aj moderný štát je preto definovaný aj ako štát sekulárny- svetský. Sekulárny model štátu (ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo) je však nutným predpokladom rovnoprávneho súžitia viacerých náboženstiev. Štát neuprednostňuje žiadne náboženstvo a netvrdí, že jedno je lepšie ako druhé.... To isté však nepriamom žiada ja od týchto náboženstiev.... J

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre islam je naopak typická jednota náboženského a politického života (v podobe univerzálnej obce moslimov- ummy). Integrálnou súčasťou islamského náboženstva je aj právny systém, ktorého dodržiavanie a nemennosť sú posvätené náboženstvom. Islamské právo má tak podobu náboženského práva. Znamená to, že v princípe je dané od Boha, od vyššej moci a človek ho vlastne nemôže a nesmie meniť. Normy islamského práva sa dnes samozrejme v skutočnosti uplatňujú ako právo len v tej miere, ako ich akceptuje alebo prebral do platného právneho systému konkrétny štát. (Ale to neznamená, že v spoločenskom živote sa nemôžu uplatňovať na základe zvyku, tradície a sociálneho tlaku.).

Z hľadiska kočovníckej a agrárnej spoločnosti spojenie politiky a náboženstva zrejme predstavovalo istú výhodu- najmä z pohľadu záväznosti morálnych noriem pre politickú moc, presadenia sociálnej solidarity a istého spoločenského demokratizmu. V podmienkach modernej dynamickej spoločnosti je požiadavka na úzke prepojenie systému nemenných zhora posvätených noriem a praktického sveta (nebodaj takého, ktorého podoba nie je určená dominantným vplyvom moslimov ale neveriacich Američanov, Európanov, Rusov, Číňanov a pod.) problematická.

Hlavný cieľ práva a politickej moci podľa tradičného islamského učenia je realizácia islamského náboženského, etického, sociálneho, právneho a politického ideálu. Štát má hodnotu len potiaľ, pokiaľ slúži Bohom zjavenému náboženstvu. Miera legitimity politickej moci závisí od miery, v akej realizuje príkazy islamského náboženstva. Konečnou víziou islamskej spoločnosti má byť rozšírenie sa po celom svete a podriadenie celého sveta spomenutému islamskému ideálu. Ako každé náboženstva, každá komplexná ideológia, je islam svojimi vyznávačmi považovaný za myšlienkovú koncepciu , ktorá je nadradená všetkým ostatným (vrátane ideálu modernej, demokratickej, liberálnej a sekulárnej spoločnosti).

Pravoverný moslim z dôvodu prepojenosti islamského náboženstva s právom a politikou môže takým zostať len za podmienky politickej nadvlády islamskej obce, ktorá potom definuje aj politické a právne prostredie, v ktorom sa on pohybuje (vrátane postavenia nemoslimov). Úlohou takéto moslima by preto malo byť nie sa prispôsobiť neislamskej väčšinovej spoločnosti, ale zmocniť sa moci (Islam na rozdiel od kresťanstva má omnoho menšie zábrany a kladie omnoho menšie pochybnosti ohľadom získania a výkonu politickej a vojenskej moci a vedenia vojny proti „neveriacim“.) a zaviesť islamskú formu usporiadania spoločnosti, v ktorej sa môže uplatniť islamský ideál a islamské právo a moslimovia sa môžu plne realizovať bez hrozby konfliktu so štátom.

Právne normy nie sú v islamskej civilizácii výsledkom legislatívnej činnosti štátu a spoločnosti (rozumej ľudí), ale boli raz a navždy dané Bohom, A na rozdiel od kresťanstva, ktoré sa uspokojilo s definovaním všeobecných základných zásad úpravy medziľudských vzťahov, islamskí právnici v prvých štyroch storočiach vytvorili systém veľmi detailných príkazov, ktoré je ťažko dodržiavať za situácie, že štát a právny systém sú neislamské. Bežná tolerancia islamského náboženstva ako privátnej záležitosti, ktorá sa uplatňuje v európskych štátoch nestačí – a to práve z dôvodu detailnosti týchto príkazov a širokého rozsahu ich pôsobnosti, ktorý značne presahuje oblasť, ktorú moderné sekulárne štáty vyhradili náboženstvu, a upravujú takmer všetky otázky spoločenského a rodinného života. Vrátane tých, ktoré pomerne kategoricky upravuje v európskych krajinách moderné občianske, trestné a správne právo.

Zostať pravoverným moslimom v modernom sekulárnom štáte je vskutku veľmi zložité, lebo pravoverný moslim je z pohľadu islamského náboženstva povinný riadiť sa islamským právom - inak upadá do stavu hriechu. Našťastie táto dogma je vnímaná väčšinou moslimov (s výnimkou fundamentalistov) skôr z historického pohľadu, než ako návod na každodenný život v modernom svete. No aj tak pre moslima vedomé a deklaratórne zrieknutie sa dodržiavania islamského práva a islamských politických predstáv predstavuje veľmi citlivú záležitosť a silne traumatizujúci krok (islamské právo to navyše historicky klasifikovalo ako zradu a trestalo smrťou). Skutočne pravoverný moslim žijúci v Európe alebo sekulárnom môže mať preto pocit, že štát a väčšinová spoločnosť vo všetkých možných spoločenských situáciách (mimo štyroch stien modlitebne) útočí na jeho náboženské presvedčenia a netoleruje jeho osobitosť a ani právo na autonómiu (napr. v podobe samosprávnej uzavretej obce, ktorá by sa riadila vlastným právom). Nesúlad medzi učením islamu, platným právom a politickou praxou štátov v islamských krajinách je dokonca aj hlavným zdrojom, z ktorého čerpá radikálny islamizmus.

Podľa islamského náboženského učenia žiadne platné právo v islamských krajinách nesmie byť v rozpore so šaríou. Aj všetky modernizačné právne reformy by v princípe nemali šaríi odporovať. Pokus o vytvorenie vlastného islamského súboru ľudských práv, ktorý na prvý pohľad vyzerá v mnohom identický so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z roku 1948, je zaujímavou ukážkou takého prístupu (Káhirská Deklarácia ľudských práv v islame,1990). Z jej článku 24 vyplýva, že uvedené práva a slobody platia, len pokiaľ neodporujú islamskému právu.

Prax však je zložitejšia a väčšina islamských štátov sa v skutočnosti od šaríe odklonila - i keď oficiálne z ideologických dôvodov môžu deklarovať opak.

Do problémov sa právne systémy rešpektujúce šaríu dostávajú, keď medzinárodné ohľady a členstvo v OSN nútia islamské krajiny prihlásiť sa k univerzalistickej koncepcii ľudských práv. S univerzalistickou koncepciou ľudských práv vyjadrenou v medzinárodných paktoch o ľudských právach z roku 1966 sú však právne systémy založené na islamskom práve v rozpore hneď v 7 hlavných bodoch:

a) Pokiaľ tzv. západná koncepcia ľudských práv považuje za zdroj legitimity politickej moci demokratickú volebnú procedúru a rešpektovanie zásad právneho štátu, islamské politické myslenie tento zdroj legitimity vidí výlučne v miere, v akej sa politická moc snaží presadiť zásady islamu.

b) Islamské právo nie úplne uznáva rovnosť všetkých ľudí. V konečnom dôsledku moslimov privileguje nad nemoslimami. (Napr. zakazuje moslimom sa podriadiť politickej moci nemoslimov.)

c) Islamské právo taktiež nepriznáva úplnú slobodu myslenia, svedomia a náboženstva vrátane práva zmeniť náboženstvo a vieru. V prípade odklonu od islamského náboženstva, pre odpadlého moslima požaduje trest smrti[1].

d) Nepriznáva úplnú právnu rovnosť mužov a žien.

e) Obmedzuje slobodu výberu manželských partnerov (moslimkám zakazuje sa vydať za nemoslima).

f) V praxi zasahuje i do oblastí, života, ktorá je z nášho pohľadu úplne súkromnou záležitosťou (napr. okrem iného aj trestaním predmanželského a mimomanželského sexuálneho života žien.)

Význam moslimského sveta v 21. stočí bude zrejme stúpať. Obdobie rokov 1945 - 2030, počas ktorého sa počet moslimov narastie asi desaťkrát, musíme považovať za historicky nebývalý populačný boom, ktorý historici budúcnosti budú možno považovať za jednu z najvýznamnejších zmien druhej polovice 20. storočia. Pôvodná osvietenecká predstava európskych intelektuálov, že moslimovia si ponechajú islam len ako zvláštny folkloristický prvok a v oblasti práva, politiky a hodnotových predstáv prevezmú moderné európske modely, sa nenaplnila. Aj keď v krajinách s moslimskou väčšinou sme svedkami zápasu medzi úsilím o modernitu a tradičnou spoločnosťou (v konečnom dôsledku reprezentovanú islamským náboženstvom), výsledkom tohto zápasu v žiadnom prípade nebude úplné odvrhnutie islamu (nedovoľuje to ani sebaúcta a hrdosť moslimských národov).

Pre európske štáty zostáva veľkou výzvou existencia tej časti moslimov, ktorá sa odmieta prispôsobiť modernému európskemu modelu organizácie spoločnosti a sociálneho života. Ich právne systémy by len ťažko akceptovali prítomnosť moslimských obcí, ktoré by sa riadili iným právom, a prítomnosť takýchto cudzorodých uzavretých a kultúrne odlišných obcí by zrejme nebola tolerovaná ostatnými občanmi. Osud európskeho židovstva v 20. storočí je dostatočne smutným varovaním. Môžeme to všelijako zahmlievať a zvaľovať na Hitlera, no konečným osudom kedysi početných židovských obcí bola likvidácia, faktická asimilácia alebo odchod do Izraela.... 

Islamská otázka“ sa pritom už dnes v niektorých krajinách (Holandsko, Švajčiarsko) stalo jednou z hlavných politických tém, ktorá rozhoduje o výsledkoch volieb. Nie ďaleko od tohto stavu je aj Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Spätne môžeme s odstupom rokov povedať, že príchod moslimských emigrantov bol na oboch stranách spojený s rozdielnym chápaním etnickej a náboženskej tolerancie. Európania pod tým (zjednodušene) rozumeli vlastnú ochotu prijať imigrantov, ktorí však plne prevezmú európsky spoločenský a hodnotový model, zatiaľ čo mnohí moslimskí emigranti očakávali, že v európskych krajinách im bude umožnené si vytvoriť vlastné obce, v ktorých si udržia svoje náboženské a právne tradície. V tomto názore ich čiastočne utvrdzoval aj zhovievaví prístup európskych vlády, ktoré pomerne dlho trpeli výčitkami svedomia za niekdajší európsky kolonializmus a boli ochotné istý čas prižmurovať oči aj nad porušovaním právnych noriem (pokiaľ bolo zdôvodnené „kultúrnou osobitosťou“). V súčasnosti sa našťastie tento postoj zmenil, ale časť európskych moslimov to môže považovať za útok na svoje práva a spôsob života. Zdá sa preto, že spomenutá „islamská otázka“ bude nadlho významnou politickou agendou a pre žiadnu politickú stranu zrejme nebude možné sa jej na vnútroštátnej i európskej úrovni vyhnúť, bez toho, aby k nej vyjadrila svoj postoj.

[1]Posledný mediálne známejší prípad z roku 2005 sa týkal Abdula Rahmána z Afganistanu, ktorý prestúpil na kresťanstvo. Len na veľký nátlak západných štátov mu bola udelená milosť.

Daniel Šmihula

Daniel Šmihula

Bloger 
  • Počet článkov:  95
  •  | 
  • Páči sa:  78x

Právnik, politológ a aktívny publicista. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaDejinyCivilizáciaKultúra a literatúraMedzinárodné vzťahyOsobnostiPrávoMedzinárodné a európske právoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu