reklama

Euro nebolo hlavnou príčinou gréckej krízy

Grécka kríza sa nezriedka spája s eurom ako jej hlavnou príčinou. Vysvetlenie to je priamočiare a ľúbivé, no krátke zamyslenie sa nad všetkými okolnosťami a alternatívami spochybní túto tézu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Hlavným východiskom predkladanej úvahy je poznanie, že bohatstvo národov je v strednodobej a dlhodobej perspektíve prejavom ich schopnosti produkovať tovary a služby a úspešne ich ponúkať a predávať na domácom i medzinárodnom trhu.

Otázkami meny a menovej politiky nesmieme byť preto nadmerne fascinovaný. Mena je predovšetkým sprostredkovateľom obchodu, úveru a menová politika, finančné operácie a pod. majú význam predovšetkým z toho pohľadu, ako prispievajú k posilňovaniu alebo zoslabovaniu vyššie uvedenej schopnosti. Finančnými „trikmi“ bohatstvo samo o sebe nevzniká. Z krátkodobého hľadiska môžu bohatstvo prerozdeľovať (obyčajne pri tom relevantná časť z neho zostane pod nechtami finančníkov ako realizátorov tejto procedúry) alebo môžu napomáhať či škodiť rozvoju uvedenej schopnosti – teda mať vplyv na rast či pokles ekonomiky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zdrojom ekonomického bohatstva národa je dnes predovšetkým vlastníctvo kapitálu (teda predchádzajúce bohatstvo!), technológie, pracovná sila, intelektuálne schopnosti a zručnosti, spôsob vládnutia a spravovanie spoločnosti a dostupné prírodné zdroje. Obeživo- a akejkoľvek podobe- majú skôr charakter „mazadla“ ekonomického stroja.

Samotné dlhy nie sú hlavnou príčinou ťažkostí Grécka ani krízy Západu v rokoch 2008-2012. Dlhy nie sú nejakým „zlom“. Zadlženie sa je nezriedka zdrojom získania zdrojov na investície a rozvoj, ktoré by boli inak nemožné.

Problém s dlhmi totiž nastáva len vtedy, keď nie je z čoho dlhy platiť! Zdrojom ťažkostí je teda skôr znížená schopnosť dlhy splácať – obyčajne preto, lebo pôžičky neboli správnym spôsobom investované do ekonomického rozvoja. Vieme, že Japonsko má výrazne vyšší dlh než Grécko a nikoho to až tak nevzrušuje. Avšak v prípade Japonska existuje všeobecná a nie neracionálna viera, že Japonsko je v stave svoje dlhy v budúcnosti vyrovnať, no v prípade Grécka sa takáto viera vytratila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slabosti gréckej ekonomiky

Grécke problémy neboli spôsobené primárne prijatím eura, ale štruktúrnymi slabosťami gréckej ekonomiky, jej nízkou konkurencieschopnosťou a tiež niektorými nesprávnymi politickými rozhodnutiami - ktoré by sa zrejme prejavili aj bez vstupu Grécka do eurozóny. Členstvo v eurozóne len gréckej kríze dalo špecifický charakter a špecifický charakter má aj cesta ako ju Grécko prekonáva. No euro nie je jej príčinou.

Skutočné príčiny gréckeho kolapsu sú štyri:

a)Nízka konkurenčná schopnosť gréckej ekonomiky. Grécko vlastne nemá svetovému trhu čo moc ponúknuť. Najmä nie za podmienok mzdovej hladiny, ktorá v Grécku pod vplyvom snahy sa životnou úrovňou vyrovnať západnej Európe, s ktorou sa grécki voliči porovnávali, pred rokom 2008 neúmerne narástla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

b)Orientácia na turistický ruch síce vyzerá byť sympatickou ekonomickou činnosťou, no má jeden háčik. Toto odvetvie závisí veľmi na vonkajších faktoroch a celkovom vývoji svetovej ekonomiky. Je veľmi zraniteľné, pretože v prípade zhoršenia svetovej ekonomickej situácie bežní spotrebiteľ ako na prvom šetrí na dovolenkách: „Jesť sa musí, obliecť a bývať tiež, deti do školy poslať treba, a aj to auto sa nakoniec musí kúpiť nové, hoci tá kúpa sa dajme tomu o pár mesiacov odloží. Ale slnenie na pláži v Grécku si môžeme tento rok odpustiť- veď je kríza.“ Pre grécku ekonomiku však takáto zmena konzumentských preferencií znamenala nepríjemnú ranu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

c)Politika rastu životnej úrovne najmä medzi rokmi 1990-2005. Rasťom miezd grécka ekonomika definitívne stratila konkurencieschopnosť. Produkt, ktoré mohla ponúknuť svetovému trhu, boli zrazu vzhľadom na ich charakter a kvalitu drahé. Aj v oblasti turistického ruchu sa objavila lacnejšia alternatíva niekde v Tunisku a Egypte. Krajina, svojou podstatou stále balkánska, zrazu chcela žiť ako obyvatelia západnej Európy.

d)Nesprávne použitie požičaných finančných prostriedkov – to je zdrojom gréckych problémov, nie ich samotná výška! Nevravme len o korupcii a rozkradnutí, ale aj tom, že sa neprimeraný rast miezd – najmä štátnych zamestnancov (asi v snahe si kúpiť ich politickú lojalitu alebo aby sa necítili trápne pri rokovaní napr. s francúzskymi kolegami) bol vlastne realizovaný na dlh. Grécko si tak vlastne na znižovanie vlastnej konkurencieschopnosti ešte požičiavalo! Úvery nevyužilo na investície, ale doslova ich skonzumovalo.

Ani jednému spomenutému problému by sa Grécko nevyhlo tým, žeby zostalo pri drachme alebo z eurozóny vystúpilo. Len kríza by prebiehala trocha inak, ale odlišnosti by neboli zásadné.

„Drachmové“ a „eurové“ Grécko - scenáre len málo od seba odlišné

Aj Grécko s drachmou by sa dostalo do situácie, keby výška dlhov prerástla jeho schopnosť splátky za dlhy platiť. V prípade dlhom voči zahraničným veriteľom by žiadne toľko odporúčané nástroje poklesu kurzu gréckej meny, inflácie a pod nepomohli, pretože tieto záväzky boli vyjadrené v eurách a dolároch. Situácia Grécka a tým pádom jeho veriteľov by bola zrejme ešte horšia.

Grécko by tak či tak muselo vyhlásiť svoju neschopnosť svoje medzinárodné finančné záväzky platiť. Teda ľudovo povedané, by zbankrotovalo. Tento bankrot sa vlastne odohral v dvoch – troch kolách aj v podmienkach členstva Grécka v eurozóne – no bez tohto členstva by bol zrejme omnoho menej riadený a s ťažšími dôsledkami pre ostatné krajiny. (Nezabúdajme na to, že keď niekto dlhuje banke milión euro, je to hlavne jeho problém, ktorý sa mu môže šeredne vyhrotiť. Keď dlhuje tridsať miliónov, začína to už byť problém jeho banky, ktorá si nemôže dovoliť takéhoto dlžníka len tak skrachovať a aktíva odpísať. Keď dlhuje miliardu, začína to byť problém všetkých naokolo, lebo si nemôžu dovoliť nechať padnúť celú banku.)

Tu si treba uvedomiť, že „bankrot štátu“ prebieha inak než v prípade firmy či súkromníka. Nedôjde žiadny exekútor, ktorý začne zabavovať majetok a susedia budú vravieť deťom, že aby si vzali z toho prípadu ponaučenie, lebo to je zaslúžený trest pre márnotratníka. Dnes nie sú možné ani trestné expedície veriteľských štátov, ako bola bežné v 19. storočí (francúzska výprava do Mexika, alebo britská do Egypta). Štát skrátka prestane platiť svojim veriteľom alebo vyhlási, že im bude platiť menej a sankcia, ktorej musí čeliť, sú súdne spory ťahajúce sa roky ale obyčajne bez jasného konca a prudký pokles jeho kredibility na finančných trhoch, čo znamená že mu isté obdobie nikto nepožičia alebo úroky, ktoré dostane budú obsahovať vysokú rizikovú prirážku (hoci pozor, to tiež nie je maličkosť!).

„Drachmové Grécko“ by bolo mohlo riešiť problém vnútorného dlhu stimulovanou infláciou (v najprimitívnejšej podobe tlačením nových bankoviek) a tak pri zachovaní nominálnej výšky znižovať reálnu hodnotu všetkých štátnych záväzkov. To by však znamenalo znehodnotenie úspor stredných a nižších vrstiev a teda ich ochudobnenie. Tento proces prebehol tak či tak, len mal iný priebeh. Úspory obyvateľstva boli zlikvidované nie infláciou, lebo hodnotu meny udržiavala ostatné eurozóna, ale tým, že obyvateľstvo ich muselo „prejesť“ v situácii vysokej nezamestnanosti. Nikdy nezabúdajme, že akýkoľvek ekonomický problém či pokles vždy musí niekto odskákať. Takmer vždy to je radové obyvateľstvo daného štátu. Finančné, či menové fígle (ako ich zvykne nazývať, lebo im nerozumie) v najlepšom prípade určia len načasovanie a podobu celej operácie, resp. spôsob rozdelenia bremena medzi jednotlivé sociálne skupiny.

Grécko, keby nemalo euro alebo od eura odstúpilo, by mohlo znížiť kurz drachmy a tak obnoviť vlastnú konkurencieschopnosť. To je hlavný argument, ktorý sa používa, keď sa zdôvodňuje, prečo by malo Grécko z eurozóny vystúpiť. Je to skutočne pravda a v tomto bode sa scenáre vývoja krízy „drachmového“ a „eurového“ Grécka odlišovali. Pokles kurzu meny je vcelku osvedčená a vyskúšaná operácia. Proces – riadený alebo spontánny - by prebehol asi v priebehu niekoľkých týždňov a mesiacov, nebol by bezbolestný a jeho výsledkom by bolo, že reálne platy a ceny v Grécku pri zachovaní nominálnej hodnoty by v medzinárodnom porovnaní boli zrazu nižšie. Tým pádom by aj grécke výrobky a služby boli na svetovom trhu lacnejšie a tak predajnejšie (i keď Grécko nie je klasickou exportnou krajinou). Má to množstvo mínusov (predražuje sa napr. dovoz), znižuje sa reálna životná úroveň, no môže sa tak obnoviť exportná schopnosť krajiny a jej ekonomický rast.

No aj v „eurovom Grécku“ toto všetko prebehlo, hoci inou cestou a časovo náročnejším spôsobom. Keďže už nebolo možné manipulovať s menou, muselo sa dospieť k dosiahnutiu nižšej reálnej mzdovej hladiny, nižšej ceny práce cestou nominálneho znižovania mzdy. Vzhľadom na to, že viditeľné znižovanie sumy na výplatnej páske vyvoláva prirodzený odpor (na druhej strane zmena kurzu je pre bežného občana zdanlivo abstraktnou záležitosťou, ktorú si hneď neuvedomí), mzdy sú menej flexibilné ako menové kurzy, pretože sú určované zákonom, dohodami s odbormi a pod. je takáto metóda časovo náročnejšia a trvala asi štyri roky.

Vláda najprv nominálne znížila mzdy štátnym zamestnancom, to viedlo k nezamestnanosti a postupne k zníženiu miezd aj v súkromnom sektore. S istým oneskorením sa zníženej kúpnej schopnosti museli prispôsobiť aj ceny. Samozrejme, sprievodným javom takéhoto procesu bola vysoká nezamestnanosť – pričom niekto bo postihnutý preto viac než iný. Inflácia a devalvácia by zrejme rozložili toto bremeno tranzície v rámci strednej a nižšej triedy rovnomernejšie.

Časový faktor je tak asi jediný skutočne podstatný rozdiel v možnom priebehu krízy v prípade, že by Grécko zostalo pri drachme. Konečný výsledok vývoja miezd je však v prípade „drachmového“ i „eurového“ Grécka analogický: Zníženie reálnych miezd, pričom v „drachmovom Grécku“ pri nominálnom zachovaní ich výšky. Údaje sa síce rôznia, ale v súčasnosti sa pripúšťa pokles mzdovej hladiny v Grécku na asi 60% predkrízového stavu. Grécko je zrazu opäť „lacné“ a stúpla tak napr. jeho atraktivita ako dovolenkovej destinácie.

Rovnako sa nedá rozumne predpokladať, že keby Grécko nebolo v eurozóne, alebo by z nej vystúpilo, tak by sa na procesy, ktoré by tam prebiehali, ostatné štáty len tak dívali a nevznikali im žiadne náklady. Pomoc Grécku zo strany partnerských štátov totiž nie je daná ani tak jeho členstvom v eurozóne, ako skôr prirodzenou obavou z nekontrolovateľného chaosu a rozkladu, ktorý by v tejto krajine mohol nastať a ktorý by ovplyvnil celú Európu – aj cestou finančných výdajov, ktoré by krajiny museli vynaložiť na zvládanie medzinárodných dôsledkov gréckeho vývoja. Predstava revolúcie a občianskej vojny na juhu kontinentu a napr. jedného milióna gréckych ekonomických migrantov nie je iste lákavá. Z tohto pohľadu by bol neriadený bankrot Grécka a následne aj niektorých bánk, ktoré mu požičali, skôr epizodickou udalosťou.

Nezabúdajme ani na to, že Grécko je náš partner a spojenec v NATO a Európskej únii. Ak sa dostalo do ťažkej situácie, je našou morálnou povinnosťou mu aspoň do istej miery pomôcť.

Takže ak to môžeme zhrnúť: proces úpadku by v Grécku bez zavedenia eura prebiehal možno rýchlejšie, s menšou hystériou v iných krajinách EÚ a trocha iným spôsobom, ale jeho výsledok by bol rovnaký: minimálne čiastočný bankrot Grécka, ochudobnenie obyvateľstva a zníženie reálnej mzdy v medzinárodnom porovnaní – resp. jej pokles na úroveň primeranú gréckej konkurencieschopnosti. Pre ostatné štáty by to tiež znamenalo podobne ako dnes odpísanie podstatnej časti gréckeho dlhu a nutnosť Grécku pomáhať – hoci prostredníctvom nejakého iného mechanizmu a pod iným názvom.

Grécko však členstvom v eurozóne môže lepšie obchodne využiť svoju obnovenú konkurencieschopnosť dosiahnutú znížením vlastnej mzdovej hladiny, než keby bolo mimo nej. Ťaží z pevnej meny a tiež z toho, že odpadajú náklady na kurzovú výmenu. Avšak Grécko už musíme považovať nie za starú členskú krajinu EÚ 15 ako sme ho vnímali ešte pred šiestimi rokmi ale len za bohatší balkánsky štát. (HDP na obyvateľa na Slovensku podľa parity kúpnej sily v roku 2012 dostihol tento ukazovateľ v Grécku.)

Dobrou správou je, že úpadok Grécka sa už podľa všetkého zastavil, dosiahla sa prirodzená (nižšia) úroveň miezd jeho obyvateľstva, ktorá obnovila jeho konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch a v najbližšej dobe možno očakávať už nie ďalší pokles, ale skôr stagnáciu a po istom čase pomalé obnovenie rastu.

Zlou správou je, že ak v Grécku nedôjde k štrukturálnym zmenám v ekonomike, mentalite a fungovaniu politiky, situácia z rokov 2008-2012 sa bude v istých cykloch, opakovať: grécka ekonomika sa najprv rozbehne (napomôže tomu i podpora EÚ), no novými pôžičkami a rastom miezd sa Grécko opäť dostane do situácie, že jeho konkurencieschopnosť upadne, ekonomický rast sa znovu zastaví, nebodaj dôjde k nejakým medzinárodným otrasom a Grécko opäť nebude môcť platiť svoje dlhy...

Východiskom z takéhoto začarovaného kruhu sú napr. investície do rozvoja sektorov s vyššou priadnou hodnotou a infraštruktúry (doprava, komunikačné systémy), potlačenie korupcie, zefektívnenie verejnej správy atď. no je otázne, či Grécko bude v stave takúto politiku realizovať. Nezabúdajme, že v krajine existuje obrovský politický tlak rýchlo obnoviť tú životnú úroveň, ktorá bola pred rokom 2008 a ktorú voliči už považovali za samozrejmú a zaslúženú - nie realizovať investície s dlhodobou návratnosťou.

Odchod z eurozóny nebol reálnou možnosťou

Nuž, Grécko možno spravilo chybu, že prijalo ako menu euro, na ktorú vzhľadom na parametre svojej ekonomiky objektívne nemalo, a grécka kríza by s drachmou prebiehala štandardnejším takpovediac historicky osvedčenejším spôsobom, no keď nejaká udalosť už raz prebehla, nemožno jej následky odstrániť tak, že sa pokúsime vrátiť do bodu nula.

Možnosti, ktoré Grécko mohlo mať, keby zostalo pri drachme, by sa automaticky neobnovili, keby sa pokúsilo od eura uskočiť a opäť zaviesť drachmu. Naopak, muselo by ešte popri všetkom navyše riešiť problémy spojené so zavádzaním novej meny. Dokonca nie je príliš odvážne vyhlásiť, že zavedenie novej drachmy nebolo proste technicky možné a takýto pokus by skončil katastrofou.

Obyvateľstvo by totiž svoje eurá (v hotovosti či na účtoch) za nové drachmy dobrovoľne nevymenilo (vedelo by totiž, že zostanú platnými v eurozóne). Celkom správne by očakávalo, že nová drachma by voči euro rýchlo stratila na hodnote.

Grécka vláda by mohla rezignovať napr. na výmenu peňazí v hotovosti, ale pokúsila by sa vymeniť len peniaze, ktoré sú na účtoch v bankách. Nedalo by sa však predpokladať, že by sa v gréckych pomeroch takéto plány utajili- a určite by vzhľadom na demokratický charakter Grécka ani utajené byť právne nemohli! Veď operácia menovej reformy by musela byť schválená parlamentom, museli by byť prijaté príslušné zákony, uzavreté príslušné dohody na európskej a medzinárodnej úrovni a pod.

Pričom akékoľvek prípravy na takýto krok by znamenali masový výber hotovosti z bankových vkladov a presúvanie finančných prostriedkov z gréckych bánk do zahraničia. Výsledkom by bolo úplné a okamžité zrútenie gréckeho bankového systému a zrejme by to následne otriaslo aj mnohými zahraničnými bankami.

Azda jedinou zrealizovateľnou metódou by bolo, keby vláda na eurá v rukách a na účtoch obyvateľstva nesiahla, zo všetkých účtoch v eurách by spravila „účty v cudzej mene“ a len by jedného dňa zaviedla vlastnú národnú menu a všetky platby dovnútra krajiny by začala realizovať v tejto mene. Samozrejme, musela by byť ochotná v nej prijímať aj napr. dane od obyvateľstva. Súčasne by všetkým obyvateľom, podnikom a iným organizáciám poskytla v nových drachmách nejaký základný úver, aby mali na prvé obdobie nejakú hotovosť.

Nedá sa odhadnúť, nakoľko by zvyšné štáty eurozóny prijali takéto riešenie a v zásade to, že by museli niesť zodpovednosť za krytie eurových peňažných zásob v krajine mimo eurozóny. Pokaľ euro obieha bez dohody v Kosove, Čiernej Hore či Andorre, nevyvoláva to veľký problém, pretože ide o malé komunity, ale Grécko je predsa len iný prípad.

Vidno teda, že pokus vystúpiť z eurozóny by mohol skončiť totálnym kolapsom gréckeho finančného a bankového systému. V lepšom prípade by vznikla situácia, keby existovali v obehu fakticky dve meny: vláda by sa tvárila, že sa v krajine platí novou drachmou, ňou by možno vyplácala štátnych zamestnancov, no obyvateľstvo by malo prirodzenú tendenciu zhromažďovať úspory v eurách, všetky dôležité transakcie (napr. nákup nehnuteľností) realizovať taktiež v eurách a za nové drachmy by tak kupovalo akurát chlieb a noviny.

Nevedno, ako by sa situácia vyvíjala, no celkom realisticky sa možno nazdávať, že by obyvatelia pri takomto súbežnom obehu dvoch mien mali tendenciu sa peňazí v tej „horšej“, „menej dôveryhodnej“ urýchlene zbavovať, kedykoľvek by sa im dostali do rúk, a novú drachmu by tak pri každej príležitosti vymieňali za euro. Kurz novej drachmy by prudko a kontinuálne padal.

Prípadné pokusy regulovať situáciu nejako právne, by nemuseli byť úspešné. Grécko nie je izolovaná krajina a prílev cudzieho obeživa do krajiny by nebolo možné zastaviť. Ani za držbu euro by ľudí predsa nebolo možné nejako nadmerne trestať. Nakoniec by aj vláda bola možno rada, keby jej obyvatelia platili dane v eurách a nie v drachmách...

Grécko by zrejme časom na novú drachmu rezignovalo a vláda by akceptovala to, že v krajine je skutočným obeživom euro. Používanie eura by sa tak v krajine prirodzeným spôsobom obnovilo, akurát s tým rozdielom, že Grécko by oficiálne nebolo členom eurozóny a nebolo by zastúpené v príslušných európskych orgánoch a inštitúciách. Teda vznikal by situácia, ktorú poznáme v spomenutej Čiernej Hore a Kosove, kde domáca mena neexistuje, používa sa euro a to bez dohody s Európskou úniou, pričom vzniknutý stav únia toleruje.

Pre všetky hore uvedené dôvody sa zrejme ani nikdy vážne z odchodom Grécka z eurozóny nepočítalo.

Daniel Šmihula

Daniel Šmihula

Bloger 
  • Počet článkov:  95
  •  | 
  • Páči sa:  78x

Právnik, politológ a aktívny publicista. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaDejinyCivilizáciaKultúra a literatúraMedzinárodné vzťahyOsobnostiPrávoMedzinárodné a európske právoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu