V prípade Olgy Hepnarovej i Karly Tuckerovej išlo o situáciu, keď páchateľka hrozného činu bola zároveň vo svojej ľudskej podstate obeťou. Takýto stav je vždy podnetom k úvahám o spravodlivosti, odplate, treste, rozhrešení.... O tom, ako hodnotiť človeka a ako zabezpečiť, aby trest splnil svoj účel a bol skutočne spravodlivým. A či páchateľov čin nebol proste diabolským spôsobom naprogramovaný vlastne od momentu jeho narodenia, pretože nikdy nedostal na výber žiť iným spôsobom ako žil. Konkrétny trestný čin je tak len logickým článkom v reťazci postupných a z individuálneho pohľadu neodvratných krokov.
Karla, bola Texasanka. Narodila sa v roku 1959 v Houstone a keď mala dvadsaťtri (1983), podieľala sa na brutálnej lúpežnej vražde, za čo bola po zásluhe v roku 1984 odsúdená na trest smrti. Ten bol na nej vykonaný v roku 1998. Zdanlivo jednoduchá story o víťazstve spravodlivosti a potrestaní páchateľky brutálneho zločinu.
No háčiky sú v tom minimálne dva. Predovšetkým Karla do veľkej miery nežila pred svojim činom normálnym životom a nerozhodla o tom sama. Jej možnosti vedomej voľby boli od detstva veľmi zúžené.
Druhým háčikom je skutočnosť, že trest smrti bol vykonaný s pätnásťročným odstupom- a to síce na správnej osobe, ale na úplne inej osobnosti. To vyvoláva pochybnosti o jeho zmysle a účelnosti.
Detstvo mala Karla ťažké a pochádzala z dosť neusporiadanej rodiny, ako sa zvykne vravieť.... No v jej konkrétnom prípade sú slová „ťažké“ a „neusporiadaná“ skôr eufemizmom.
Fajčiť začala, keď mala osem. O dva roky sa jej rodičia rozviedli, pričom ona zistila, že je „produktom“ mimomanželskej aférky jej matky, ktorá sa rada vláčila s hudobníkmi a podivnými týpkami.
V dvanástich- trinástich rokoch začala experimentovať s alkoholom, drogami a sexom. Následne nasledoval nevyhnutný sklz k prostitúcii (na ktorú ju vedome naviedla jej matka) a definitívna strata kontaktu s normálnym prostredím. Od trinástich kočovala s hudobnými skupinami a keď mala dvadsať, včlenila sa do gangu motorkárov. V tom čase už bola otrepanou narkomankou a prostitútkou. Jej spotreba narkotík, alkoholu a cigariet stúpala a zrejme sa celé dni pohybovala v stave nie úplne príčetnosti.
13. júna 1983 sa spoločne s motorkármi Dannym Garrettom a Jamesom Leibrantom vlámali do domu Jerryho Deana s úmyslom vziať si jeho motocykel. Ťažko povedať, či išlo o krádež alebo len o svojské riešenie sporu medzi nimi, no v konečnom dôsledku bol Jerry Dean a jeho známa, ktorá bola u neho na návšteve - Deborah Thorntonová - brutálne umlátení.
V roku 1984 bola Karla odsúdená na trest smrti. Odvolala sa však a tak sa výkon rozsudku odkladal. (Dlhé doby čakania na vykonanie rozsudku sa, žiaľ, v USA stali pravidlom.) Zatiaľ samotná Karla prešla zásadnou vnútornou transformáciou.
Pobyt vo väznici a v cele smrti jej evidentne prospel. Je krutým paradoxom, že to bolo po dlhých rokoch prvé ako-tak zdravé prostredie, v ktorom žila. Nemala prístup k drogám a alkoholu, mala pravidelný denný režim, musela sa podriadiť istej disciplíne, dodržiavať hygienické návyky a taktiež mala príležitosť študovať a čítať knihy z väzenskej knižnice. Dostala sa spod vplyvu kriminálnej a násilníckej subkultúry.
V roku 1985 sa obrátila sa na kresťanstvo a vydala sa za väzenského kaplana Dana Lanea Browna. Táto jej náprava bola dôvodom na početné protesty proti poprave a žiadosti o milosť adresované na vtedajšieho texaského guvernéra Georga W. Busha. Georg Bush však po viacerých odkladoch a napriek početným žiadostiam o milosť, rozhodol o vykonaní trestu smrti. Údajne tak učinil po modlitbe a vnútornej konzultácii s Bohom....
Na vykonanie rozsudku naliehali aj príbuzní obetí. Vcelku logicky a správne argumentovali, že Karla sa podieľala na lúpežnej vražde dvoch ľudí a nie je správne z nej robiť hrdinku. Za svoje zločiny musí pykať. Ona sama s obeťami v okamihoch vraždy taktiež nemala prílišný súcit. Nemôže jej byť odpustené bez toho, aby nemusela niesť plné dôsledky za svoj skutok.
Karla bola popravená 3. februára 1998. Správa o tom vrátane ohlasov na popravu bola zverejnené aj v slovenskej tlači a vtedy som si tento prípad zapamätal.
Je zaujímavé, že samotná Karla výkon ortieľ vlastne vnútorne prijala, vnímala ho ako spravodlivý a príliš proti nemu mimo rámca bežného procesného poriadku neprotestovala. Počas výkonu samotnej popravy sa správala dôstojne.
Prípad Karly Tuckerovej je vynikajúcim námetom na úvahy o spravodlivosti a to dokonca vo viacerých rovinách.
Prvá rovina je otázka zodpovednosti človeka za svoje činy a jeho slobodnej vôle resp. determinácie k istému správaniu. Kedy je človek zrelým na to, aby mu mohla byť pripisovaná skutočná zodpovednosť za to, čo koná? Do akej miery sa dá ešte hovoriť o slobodnej vôli, pokiaľ celý predchádzajúci život daného jednotlivca je patologický a nenormálny? A ak aj jednotlivec nejako spolurozhodol o patologickom nasmerovaní svojho života, nespravil tak vlastne vo veku, keď si ešte nebol vedomý skutočných dôsledkov svojich činov a uvažoval len vo veľmi krátkej časovej perspektíve?
Osobne som vždy hlásal, že ak je niekto napríklad v trinástich dostatočne zrelý na to, aby kradol a vraždil (v apriórnu nevinnosť detských duší neverím - deti vedia byť aj veľmi zlomyseľné a skazené), tak je zrelý aj na to, aby za to sedel, respektíve visel, no keď túto zásadu treba vztiahnuť na konkrétneho človeka, začínam mať pochybnosti.
Trest v takomto prípade má skôr celospoločenský dosah - uspokojí potrebu po odplate a má preventívny účinok na ostatných potenciálnych páchateľov. Ale o tom, že páchateľa prevychová, alebo je spravodlivým potrestaním za vedomé rozhodnutie páchať zlo, možno úspešne pochybovať.
Druhý aspektom je problém časovej nadväznosti viny a trestu: Má ešte trest význam, ak bol vykonaný s dlhým časovým odstupom? Nevykonáva sa už na niekom úplne inom, ako bol pôvodný páchateľ? Veď človek sa vyvíja- a to aj vo vyššom veku... Keď Karla umlátila čakanom svoje obete, bola vymletou feťáčkou a lacnou prostitútkou, ktorá po vražde rozprávala o tom, ako pri tomto svojom čine dostávala orgazmus. Keby ju popravili vtedy, nikto by neprotestoval – azda s výnimkou principiálnych odporcov smrti. Avšak, keď ju skutočne po rokoch viedli na popravu, bola dôstojnou a milou dámou - manželkou pastora....
Na otázky vyvolané týmto prípadom nepoznáme definitívnu odpoveď. Vyskytujú sa už v starovekej literatúre a keďže sa stále vracajú, je zrejmé, že žiadna konečná odpoveď na ne zrejme nie je....
Ak existuje posmrtný život a Karla sa kdesi v nebi či v pekle stretla so svojimi obeťami, dúfajme, že trest, ktorý bol na nej vykonaný na zemi, považovali za dostatočné zadosťučinenie a odpustili jej.
