reklama

Život a smrť česko-slovenského Napoleona.

Názov článku už vopred prezrádza, o kom bude. Titul česko-slovenského Napoleona môže patriť len jednému jedinému mužovi. Je ním Rudolf Geidl, ktorý v dospelosti prijal meno Radola Gajda. V jeho prípade je výnimočnou nie len jeho vojenská kariéra (historicky patril k najmladším dôstojníkom, ktorí získali generálsku hodnosť a môže sa tak priradiť k Bonapartemu alebo Frankovi) ale aj celý život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Narodil sa v roku 1892 v rodine českého (česko-nemeckého?) poddôstojníka a čiernohorskej chudobnej šľachtičnej v dalmatínskom Kotore na hraniciach habsburského mocnárstva s Čiernou Horou. Rodina neskôr žila v moravskom Kyjove. V roku 1910-11 absolvoval ročnú vojenskú službu v Mostare. Je pravdepodobné, že sa zúčastnil aj balkánskych vojen v rokoch 1912-13 a to azda v čiernohorskej armáde. Napriek českému pôvodu  mu svet južných Slovanov imponoval. V roku 1913 sa 21-ročný Gajda usadil v albánskom mestečku Skadar a oženil sa so Zorkou Pironovou, ktorú pravdepodobne ešte pred vojnou opustil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na začiatku vojny sa musel vrátiť do Rakúsko-Uhorska a nastúpiť na vojenskú službu, kde ho zaradili v hodnosti práporčíka k zásobovaciemu práporu zemebrany. Táto jednotka slúžila v južnej Dalmácii a v roku 1915 v bosnianskom Sarajeve. V septembri ho zajali pri Višegrade čiernohorské jednotky, do klasického zajateckého tábora sa však nedostal. Stal sa z neho  dôstojník čiernohorskej armády, čo by nasvedčovalo tomu, že už pred vojnou nejaké kontakty s čiernohorskou armádou mal.... Zmenil si tiež meno na „všeslovanské“ Radola Gajda, pod ktorým sa stal neskôr známym. Zmenila sa aj jeho hodnosť - odrazu bol kapitánom čiernohorskej armády a zároveň začal vystupovať ako lekár. (On to neskôr ospravedlňoval tým, že takáto krycia historka bola vôbec podmienkou, aby sa mohol uplatniť v čiernohorskej armáde a dostal sa tak do boja proti Ústredným mocnostiam). Na počiatku roka 1916 sa čiernohorská armáda pod náporom rakúsko-uhorskej ofenzívy doslova rozplynula. Gajdu zachránili dôstojníci ruskej vojenskej misie. Vybavili ho uniformou ruského lekára a ruskými dokumentmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po kolapse čiernohorskej armády v roku 1916 sa dostáva do Ruska, kde sa pripája k 1.srbskej divízii (ako lekár!). Po jej rozbití v Dobrudži  v januári 1917 vstupuje do československých légií ako štábny kapitán. Veľmi rýchlo sa vyznamenal v bojoch (napr. pri Zborove) a jeho kariéra a sláva začali stúpať. V marci 1917 sa stáva veliteľom 7. Tatranského streleckého pluku (zloženého prevažne zo Slovákov). Za odvahu pri Zborove dostáva Kríž sv. Juraja - najvyššie ruské vojenské vyznamenanie ktoré mu odovzdal Alexander Kerenský osobne.

Najúspešnejším obdobím jeho života je nepochybne konflikt medzi československými légiami, ktoré sa sťahovali na východ po transibírskej magistrále a sovietskou mocou na Sibíri a Povolží. Zo strategického pohľadu bolo postavenie asi 50- tisícov legionárov zúfalé- boli napoly odzbrojení a nachádzali sa v malých skupinách pozdĺž železničnej trate od Volgy až po Vladivostok. Ich jedinou výhodou bolo, že ani boľševická moc na danom území nedisponovala bohvieakými silami a aj tie, čo mala, boli značne nedisciplinované, A na druhej strane vedomie zápasu o holý život bez nádeje na nejakú inú alternatívu než boj a víťazstvo spravilo s morálkou a odhodlaním česko-slovenských legionárov divy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Velitelia jednotlivých zoskupení legionárov smelými a rýchlymi útokmi dokázali v priebehu troch mesiacov od mája po august 1918 ovládnuť celú trať, odzbrojiť miestne boľševické sily a pospájať jednotlivé skupiny. Česko-slovenská armáda - armáda štátu, ktorý vlastne ešte neexistoval, zrazu ovládala územie celej Sibíre a súčasne v Povolží zriadila pomerne široký front proti Červenej armáde. Biele ruské sily sa k nej pridávali len postupne. Práve Gajdove úspechy ako veliteľa jednej z česko-slovenských skupín v okolí Novosibirsku v centrálnej Sibíri zrodili legendu. Gajda s pomerne malými silami prekonával na trati veľké vzdialenosti a odvážne prepadával stanice osadené prevahou červených. Vyslúžil si prezývku „Sibírsky ataman“ alebo „Sibírsky tiger“. Oslobodil dlhý úsek trate od Omska až po Irkuts. (Pozri sa na mapu, aká to je štreka!) Ako 26-ročný bol v septembri 1918 povýšený na generálmajora a stal a veliteľom 2.československej divízie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom bol na jeseň 1918 so svojimi oddielmi odoslaný v rámci jednotných česko-slovensko-ruských síl na západ. Dobýja Jekaterinburg, ktorý sa mu stal osudným. V tomto meste stretol Gajda krásnu gymnazistku čerkeského pôvodu Jekaterinu, s ktorou sa zakrátko zosobášil.  

Jeho vojská medzitým pokračujú ďalej k Volge a  v decembri 1918 sa ako veliteľ jekaterinburgskej skupiny vojsk dočasnej sibírskej vlády (neskôr Sibírskej armády) zmocnil mesta Perm a veľkej koristi. Získal za to hodnosť generálporučíka a viacero vyznamenaní  vrátane francúzskych a britských. Píšu o ňom noviny na viacerých kontinentoch....

V tomto období ale bojové nadšenie radových legionárov začalo vyprchávať. Dozvedeli sa o zriadení samostatného štátu a vlastnými obeťami sprejazdnili Transibírsku magistrálu. Nevideli dôvod pokračovať v účasti v ruskej občianskej vojne a chceli sa vrátiť. V novembri - decembri 1918 zosilnel aj odpor Červenej armády a tá zatlačila začiatkom roku 1919 česko-slovenské a biele vojská od Volgy späť k Uralu.  Navyše na obsadených územiach sa konštituovala ruská antibolševická (spočiatku eserská a menševická, neskôr koľčakovská) moc, ktorá podľa ich názoru mala prevziať hlavné bremeno vojny. Česko-slovenské oddiely preto prerušili svoje priame organické spojenie s bielym vojskami boli stiahnuté do týla, na ochranu železnice a spojenia s Pacifikom.

Ďalším faktorom česko-slovensko-ruského ochladenia vzťahov bol prevrat admirála Koľčaka a výmena demokratickej esersko-menševickej vlády, ktorá bola ideovo blízka česko-slovenskému zahraničnému odboju,  za vojensko-byrokratickú diktatúru.  

Gajda bol však na Sibíri vnímaný ako spoločenská a vojenská hviezda. Ako osloboditeľ Sibíre. On chcel v bojoch pokračovať. Vstúpil preto napriek Štefánikovmu dohováraniu  1. januára 1919 priamo do ruskej koľčakovskej armády a pokračoval vo velení Sibírskej armády, ktorá počas jarnej ofenzívy postupovala na západ a dostala sa až ku Kazani. Opäť sa bojovalo na Volge, ako rok predtým. Gajda úspešným bol. Menej úspešnou bola susedná biela Západná armáda postihnutá rozkladom, dezerciami a protiofenzívou červených. Gajda preto dostal od Koľčaka príkaz zastaviť útok na Kazaň a presunúť časť vlastných síl na pomoc Západnej armáde. Gajda tento rozkaz neuposlúchol a pokračoval vo viac-menej úspešnom vlastnom útoku. Západná armáda však bola porazená, červení sa dostali do zázemia aj Sibírskej armády, ktorá musela preto urýchlene ustúpiť a fakticky sa rozpadal celý bielogvardejský Východný front. Sily bielych sa už potom nepodarilo na Sibíri nikdy obnoviť a zvyšky bielych vojsk v zime 1919-20 peši ustúpili pozdĺž železnice z Omsku cez zamrznutý Bajkal k Čite a a do Mandžuska. Bol to tzv. Druhý ľadový pochod bielej armády- heroický výkon, ktorý ale nepatrí do nášho príbehu.

Počas velenia Sibírskej armáde sa prejavilo aj Gajdové povýšenectvo a láska k poctám a paráde: Zriadil si vlastnú telesnú stráž v načančaných uniformách, prápor „nesmrteľných generála Gajdu“ a pod.

V dôsledku neposlušnosti a rozporov s ruskými veliteľmi bol Koľčakom Gajda zbevný velenia a 22.augusta 1919 „vrátený“ do česko-slovenskej armády. Posledný rozhovor s Koľčakom bol údajne dramatický -  Koľčak ho obviňoval z neschopnosti veliť armáde a z nedostatku vojenského vzdelania. Gajda Koľčaka z nepochopenia podmienok občianskej vojny, nedocenenia politického faktora a z toho, že ako námorný dôstojník je vo vedení pozemnej vojny rovnaký diletant ako on. Spätne možno povedať, že obaja mali pravdu... J

V česko-slovenskej armáde nebol  prijatý s nadšenim a v nebolo pre neho ani adekvátne veliteľské miesto. Už sa v sibírskych pomeroch skompromitoval a nikto nevedel predvídať, čo by s prípadnou zverenou mocou Gajda spravil. Po železnici v osobitnom vlaku sa pohyboval už vlastne ako súkromník, obklopený svojou suitou a početnou telesnou strážou. V novembri 1919 sa pokúsil zorganizovať protikoľčakovský puč vo Vladivostoku, ale po troch dňoch tejto operetnej revolúcie puč hanebne zlyhal. Gajda musel opustiť Rusko a mohol byť rád, že si zachránil život. Nebol to ale jeho posledný pokus zorganizovať štátny prevrat. Za dva roky účasti na ruskej občianskej vojne akoby si osvojil predstavu, že o osudoch štátu môže rozhodnúť batalión odhodlaných bojovníkov....

V rokoch 1920-22 študoval Gajda na Vysokej vojnovej škole vo Francúzsku (École supérieure de guerre). Údajne ju podľa jeho neprajníkov  skončil ako absolvent s najhoršími výsledkami v jej dovtedajšej históriu, čomu sa dá veriť- Gajda nebol teoretik vojny, on bol jej praktikom... Napriek tomu v roku 1922-24 velil 11. divízii v Košiaciach a v decembri 1924 sa stal členom hlavného štábu čs. armády a v roku 1926 jeho náčelníkom. Gajda isté uznanie získal, nebol nepopulárnym a zrejme mal prirodzený inštinkt pre vojenské záležitosti. Potom ale nasledovali rozpory s Benešom a Masarykom, v dôsledku čoho o túto funkciu prišiel a bol prepustený z armády.

Udialo a to nasledovne:

V čase, keď bol Gajda menovaný za člena Hlavného štábu čs. brannej moci, je náčelníkom bol  francúzsky generál Mittelhauser, hlava francúzskej vojenskej misie v Československu. Gajda sa so svojím novým nadriadeným neveľmi znášal a silne sa angažoval za to, aby sa z francúzskej vojenskej misie stal iba poradný orgán (dovtedy Francúzi československej armáde prakticky velili). Konal tak v súlade s mnohými vtedajšími dôstojníkmi. Začiatkom roka 1926 bola skutočne francúzska vojenská misia odstavená do úlohy poradného orgánu a Gajda so svojimi podporovateľmi slávili významné víťazstvo. Sám sa stal šéfom hlavného štábu... Nasledovala však politická kríza, demisia vlády a dokonca obavy z toho, že armáda zasiahne silou do domácej politiky (Gajda už v tom čase navyše obdivoval taliansky fašizmus).

V tomto momente zasiahol do jeho osudu prezident Masaryk. Obával sa, že by sa Gajda mohol inšpirovať vojenským pučom, ktorý nedávno zinscenoval v susednom Poľsku maršal Pilsudski (jeho informátori ho v takýchto obavách udržiavali) a rozhodol sa Gajdov vplyv v armáde čo najviac oslabiť.

(My už vieme, že T.G.Masaryk bol zdatným aj v intrigovaní). Gajdu obvinili zo špionáže v prospech Sovietskeho zväzu (!!!) a podľa rozhodnutia prezidenta Masaryka mu odobrali všetky tituly a funkcie. Ešte v roku 1926 bol Gajda nútene penzionovaný

Zatrpknutý a ponížený, stáva sa vodcom Národnej obce fašistickej, ktorá svoj vzor videla v Mussoliniho hnutí. Táto politická strana nikdy nezískala významnejší vplyv. Išlo v podstate o politický suterén. Účinkovanie v tejto organizácii len spojilo Gajdovú osobu s neúspešným útokom na kasárne v Žideniciach pri Brne v roku 1933, keď sa skupina fašistov chcela zmocniť zbraní a nastoliť v ČSR diktatúru na čele s Radolom Gajdom (tzv. židenický puč).

Gajda bol v dôsledku toho odsúdený na polroka ťažkého žalára, hoci sa nikdy vieryhodne nepreukázalo, že o tejto akcii vôbec vedel. V istých radikálnych kruhoch si vyslúžil povesť mučeníka.

Za Národnú obec fašistickú bol Gajda dokonca dvakrát poslancom v parlamente.

V roku 1938 sa jednoznačne stavia na obranu ČSR, no jeho ponuky na spoluprácu nie sú oficiálnou politikou reflektované. Spraví aj efektné gesto a roztrpčený z Mbníchova vracia britské a francúzske vyznamenania.

Na druhej strane v zmenených autoritárskych pomeroch II. republiky akosi menej prekáža a je mu vrátená generálska hodnosť. Stal sa tiež a jedným z funkcionárov Strany národnej jednoty.

Svoju posilnenú autoritu využije však na to, aby v marcových dňoch roku 1939, po Háchovej kapitulácii pred Hitlerom, sa pokúsil- prevziať v zvyškovej republike moc! A to prostredníctvom Českého národného výboru svätováclavského, ktorý mal nahradiť česko-slovenskú vládu.

Je jasné, že Nemci nemali záujem, aby v česko-moravskom „priestore“ vládol nejaký radikál a český nacionalista, hoci ochotný kolaborovať - opreli sa radšej o tradičné, fádnejšie no vypočítateľné české úradníctvo a zabehané elity z pravicovo-konzervatívneho tábora. Boli väčšou zárukou spoľahlivosti a pokoja a poriadku než by bol Gajda so svojou družinou. Gajda sa z politiky stiahol, no začal aktívne podporovať česko-slovenský odboj vrátane finančných príspevkov. Do odboja sa zapojili aj obaja jeho synovia.  

4.mája 1945 odmietol ponuku Emanuela Morvaca –bývalého čs. dôstojníka a pronemeckého aktivistického kolaboranta.- aby ako známa osobnosť vyjednával v mene protektorátnej vlády so západnými spojencami.

Hneď po oslobodení 12.mája 1945 je Gajda zatknutý a obvinený z kolaborácie. Vo vyšetrovacej väzbe bol týraný a prišiel prakticky o zrak.

V roku 1947 bol v procese, ktorý dnes vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti, odsúdený na dva roky väzenia, čo bol skoro presne čas, ktorý už strávil vo väzbe. V rozsudku sa uvádzala len jeho niekdajšia propagácia fašizmu a pokus o zmocnenia sa moci prostredníctvom Českého národného výboru. Kolaborácia mu dokázaná nebola.

Zakrátko potom, 15.apríla 1948 Gajda zomiera. Mal len 56 rokov, no podľa zachovaných svedectiev pôsobil ako osemdesiatročný starec....

Ako hodnotiť túto svojráznu, excentrickú a svojím spôsobom určite bohatiersku osobu Radola Gajdu?

Nuž , ako to v takýchto prípadoch býva- nejednoznačne, rozporuplne a s rozpakmi. J

Nesporne išlo o muža nesmiernej odvahy a ochoty veľa šialene riskovať a vsadiť všetko na jednu kartu. Rozhodoval sa rýchlo a medzi rozhodnutím a činom nebola žiadna dlhá pauza. 

Dokazuje to aj jeho životná dráha. V podmienkach, keď sa takéto vlastnosti cenili alebo boli predpokladom úspechu či dokonca bazálneho prežitia, bol úspešným a uznávaným. Teda v podmienkach svetovej alebo ešte lepšie občianskej vojny v riedko osídlených oblastiach Sibíri, keď výsledok boja závisí ani nie tak od manažmentu zásobovania alebo systematickej koordinácie mnohotisícových armádnych zoskupení, ale od umenia protivníka nečakaným rozhodnutím zaskočiť a schopnosti oduševniť svoju malú hŕstku vojakov a v správny moment ich zdvihnúť do útoku na bodáky.

No ako sa ukázala pri jeho pokuse pokračovať vo vojenskej kariére v ruskej alebo česko-slovenskej armáde, na úspešné systematické velenie armáde alebo divízií odvaha a rozhodnosť nestačia. Treba to proste vedieť a zároveň byť pripravení fungovať v mechanizme, kde treba v záujme celku akceptovať svoje miesto a poslúchať. To už Gajda po roku 1918 asi nevedel. A svoje osobnostné limity asi ani nepochopil.... Akoby v duši stále zostal jedným z tých udatných srbsko-čiernohorských junákov, s ktorými sa v mladosti stotožnil. 

Tých niekoľko mesiacov v lete a na jeseň roku 1918, keď sa Gajda práve v takýchto podmienkach pohyboval, jeho sláva rástla a on si vychutnával svoju „hviezdnu hodiny“. Získal reputáciu, na úroveň ktorej vlastne nikdy skutočne nedorástol. Táto sľubovala viacej, než on sám vedel nakoniec ponúknuť. Možno to sám nikdy nepochopil a a stále si so sklamaním a s horkosťou premietal v mysli svoje veľké okamihy z roku 1918.

Čo sa týka politických postojov, zradcom Česko-Slovenska nebol. Som presvedčený, že napr. v roku 1938 by neváhal padnúť na bojisku. Napríklad na čele pluku, čo bola zrejme veliteľská úroveň, na ktorú skutočne stačil.

Parlamentný systém prvej republiky so svojim kompromisníctvom, pomalým rozhodovaním a partajokraciou mu skutočne nevyhovoval. Iste by ocenil vládu pevnej ruky, ktorý by ráznym vojenským spôsobom vymietol zo štátu všetky nešváry a zabezpečil jeho prežitie (Hlavne pokiaľ by týmto záchrancom štátu mohol byť on sám.). Istotne by privítal, keby Česko-Slovensko išlo cestou sanačného režimu Pilsudského alebo dokonca Mussoliniho Talianska. Tu treba povedať, že dnes automaticky vnímame diktatúry a totalitné systémy ako menej efektívne než sú liberálne demokracie, ale v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia toto poznanie nebolo všeobecné- vedelo sa, že fašizmus by znamenal menej slobody a viac štátnej kontroly a možno dokonca istej svojvôle, ale nespájal sa s nejakým technologickým alebo ekonomickým zaostávaním- naopak, Stalinov Sovietsky zväz a Mussoliniho Taliansko sa zdali byť príkladom rýchlej modernizácie a svižného napredovania (tento obraz bol, pravda, umocnený aj propagandou).

Nakoniec Gajda zomrel ako nešťastný, zlomený a všetkými opľutý človek. Ale myslím, že nie úplne spravodlivo....

Daniel Šmihula

Daniel Šmihula

Bloger 
  • Počet článkov:  95
  •  | 
  • Páči sa:  78x

Právnik, politológ a aktívny publicista. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaDejinyCivilizáciaKultúra a literatúraMedzinárodné vzťahyOsobnostiPrávoMedzinárodné a európske právoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu