Náš prvý komunistický prezident (alebo o mužovi dvoch životov)

Autor: Daniel Šmihula | 27.7.2010 o 11:08 | Karma článku: 6,35 | Prečítané:  1566x

Ak si niekto myslí, že si prečíta niečo  o Klementovi Gottwaldovi, tak sa mýli. Dnes budem písať o mužovi, ktorý ho o jednu generáciu predbehol a meno ktorého absolútnej väčšine mladých ľudí nebude nič vravieť. Avšak tí, čo absolvovali pred rokom 1989 aspoň vlastivedu, sa  museli s ním minimálne  v jednej vete stretnúť.

Nebudem viac napínať a hneď prezradím, že mám na mysli Antonína Janouška, ktorý bol v roku 1919  formálne najvyšším predstaviteľom Slovenskej republiky rád – epizodického pokusu o prvú „diktatúru proletariátu“ na slovenskom území, teda o udalosť v komunistickej mytológii značne heroizovanú. Keďže táto osobnosť sa už v žiadnej inej súvislosti v oficiálnej komunistickej historiografii nevyskytla, (hoci by mal byť ideálnym kandidátom na vodcu neskoršieho komunistického hnutia v Česko-Slovensku alebo aspoň posvätnú osobu otca - zakladateľa), predpokladal som, že krátko po roku 1919 zomrel.

Ako som však neskôr zistil, skutočnosť bol  iná a osudy Antonína Janouška neboli nezaujímavé. A to nie len z pohľadu politických dejín, no najmä osobného ľudského osudu.

Tak po poriadku:

Antonín Janoušek sa narodil roku 1877 v českom Nymburku a od mladosti bol robotníckym a sociálno-demokratickým aktivistom. Do českej sociálno- demokratickej strany vstúpil v roku 1905 a dlho pôsobil ako novinár. Na konci prvej svetovej vojny sa dostal do Budapešti, kde pracoval ako dopisovateľ kladnianskych novín Svoboda. Na prelome rokov 1918/1919 sa zapojil do diania pri komunistickom prevrate v Maďarsku. V roku 1919 viedol českú a slovenskú sekciu v ústrednom výbore Maďarskej komunistickej strany. Keď v roku 1919 vojská Maďarskej republiky rád ovládli časť Slovenska, dňa 20. júna 1919 vyhlásil v Prešove Slovenskú republiku rád a  stal sa členom jej Revolučného výkonného výboru a predsedom Revolučnej vládnej rady (preto môžeme o ňom hovoriť ako o „prezidentovi“). Nakoľko Slovenská republika rád dokázala reálne prevziať moc od maďarských revolučných vojsk, na území, ktoré ovládli, je pochybné. Jej prípadná autorita sa zrejme obmedzovala len na Prešov a najbližšie okolie.  Dňa 7. júla 1919 československé jednotky navyše vytlačili maďarské vojská z územia Československa a Slovenská republika rád zanikla. Jej inštitúcie sa presunuli na územie Maďarska a po porážke maďarskej komunistickej revolúcie zanikli.

Janoušek bol v čase  Hortyho prevratu perzekuovaný a vydaný do Česko-Slovenska. Je zaujímavé, že česko-slovenské orgány ho nijako mimoriadne neprenasledovali. V roku 1920 kandidoval v prezidentských voľbách proti Masarykovi, no pochopiteľne neuspel. V roku 1921 sa pokúsil o ilegálny prechod do sovietskeho Ruska, no bol zadržaný, obvinený z velezrady a následne v roku 1922 vydaný do ZSSR.

A tu sa začína nová, v Česku a na Slovensku málo známa kapitola zo života Antonína Janouška.

V ZSSR získal sovietske občianstvo (bežnou sovietskou praxou bolo poskytovať takmer automaticky sovietske občianstvo všetkým zahraničným významným komunistom, ktorí boli v ohrození, alebo sa presťahovali do ZSSR) a spočiatku pôsobil v organizácii s názvom Medzinárodná robotnícka pomoc (odnož Kominterny zameraná na pomoc hladom postihnutých oblastí sovietskeho Ruska) ako formálny zástupca Čuvašska. V spomenutom Čuvašsku sa aj usadil a veľmi sa angažoval v starostlivosti o mládež. Založil tu dokonca sirotinec a bol dlhé roky jeho riaditeľom.

Uvedené sociálne zariadenie bolo v  Čuvašsku v tých rokoch hodnotené ako výrazný progresívny prvok, ktorý plnil aj vzdelávaciu funkciu.

Janoušek sa v Čuvašsku stal  pomerne váženou osobnosťou,  ktorej zásluhy boli uznané aj širšou miestnou spoločnosťou a v pamäti zostal dodnes. Dokonca v hlavnom meste Čuvašska  (Čeboksary)  je po ňom pomenovaná ulica.

Ako dátum smrti sa uvádza 30. marec 1941. Podľa prevažujúcej verzie zomrel prirodzenou smrťou, podľa inej zahynul v dôsledku politických represií. Jeho syn Jaroslav Janoušek sa neskôr stal dôstojníkom Červenej armády, neskôr NKVD a po roku 1948 aj česko-slovenskej ŠtB a smutne sa preslávil  mimoriadnou brutalitou.

Antonín Janoušek je dobrým príkladom toho, ako po emigrácii človek akoby „zomiera“ pre svoju pôvodnú vlasť a v novej vlasti začína žiť častokrát úplne odlišný život  v zmenenej sociálnej úlohe, ktorá nemusí mať nič spoločné s tou predchádzajúcou. A o „novom živote“ sa v pôvodnej vlasti nemusí nič vedieť- zmizol za horizontom vnímania....

Záhadou zostáva je, prečo sa po príchode do ZSSR  Janoušek dlhodobo neupichol niekde v štruktúrach Kominterny alebo na vysokých postoch sovietskeho mocenského aparátu... Podobne ako sa podarilo Šmeralovi alebo Bélovi Kunovi.... Veď Janoušek musel byť vnímaný ako najhorúcejší kandidát na potenciálneho „vodcu česko-slovenského proletariátu“ a držaný v zálohe pre prípad nového pokusu nastoliť niekde v Česko-Slovensku komunistickú moc...

Dôvod „odsunutia“ Janouška do provincie sa mi nepodarilo vypátrať. Môžeme len špekulovať:  možno nebol dostatočne schopným a „kovaným“ súdruhom (rozumej plne ochotným plniť všetky pokynu zhora), možno sa dostal do osobných sporov a nedá sa vylúčiť ani to, že skúsenosti so sovietskou realitou viedli u neho k dezilúzii a oslabeniu „komunistickej viery“. Preorientovanie sa na do istej miery apolitickú prácu s deťmi a sociálnu starostlivosť by tak bolo tichou nenápadnou „vnútornou emigráciou“, ktorá ho možno aj zachránila pred vlnami čistiek, ktoré v tridsiatych rokoch postihli väčšinu sovietskych a kominternovských kádrov  na významnejších a najmä nápadnejších pozíciách v Moskve.

Asi sa to už nikdy nedozvieme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Vzbúrili sa chudobní aj radikáli. Macrona môžu protesty ohroziť

Protestné hnutie môže pomôcť populistom.

ŠPORT

Vlhová jazdí ako chlapi. Shiffrinová však nerobí chyby

Slovenka skončila opäť druhá.


Už ste čítali?