Kosovský problém a jeho analógie

Autor: Daniel Šmihula | 5.8.2015 o 12:29 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  107x

Pôvodne publikované v Mezinárodní politice (2012). Kosovo je zvláštny politický útvar s nie jednoznačným medzinárodným postavením.

 

Neujasnenosť súčasného medzinárodného postavenia regiónu Kosovo a srbský odpor voči jeho uznaniu ako nezávislého štátu je častým dôvodom na spochybňovanie ašpirácií Srbska vstúpiť do Európskej únie bez toho, aby si vyriešilo tzv. kosovskú otázku a primárne sa podsúva riešenie v podobe uznania kosovskej nezávislosti.

 Skutočne, uznanie nezávislosti Kosova môže byť prezentované ako formálna alebo neformálna politická podmienka vstupu Srbska do EÚ. Avšak v skutočnosti Srbsko sa technicky a právne môže stať členom Európskej únie bez toho, aby muselo vyriešiť otázku Kosova viacero nižšie uvedených prípadov dokazuje, že v minulosti sa viacero štátov mohlo stať členmi EÚ bez toho, aby museli uzavrieť všetky problematické územné otázky prístupové zmluvy proste napr. uviedli, že primárne zmluvy sa na dané územie nevzťahujú, alebo prenechali riešenie územného sporu na ďalšie bilaterálne rokovania. Niektoré latentné územné spory pretrvávajú dokonca dodnes.

 

Súčasné a minulé podobné prípady

 

NSR a NDR (1951-1973)

Spolková republika Nemecko sa od roku 1949 do roku 1973 považovala za jediný nemecký štát (nástupcu Nemeckej ríše z rokov 1871-1945), pričom neuznávala Nemeckú demokratickú republiku a robila si tak nárok aj na jej územie. Jej obyvateľov vlastne považovala za svojich občanov. NSR (západné Nemecko) v danom období právne neuznávala ani hranicu na Odre a Nise.

NSR až v roku 1972 uznala v Základnej zmluve fakt existencie dvoch štátov na nemeckej pôde. Pričom v skutočnosti ako ukázal priebeh nemeckého znovuzjednotenia v roku 1990, toto uznanie bolo len podmienečné a vnútorne nebola NDR akceptovaná ako rovnocenný subjekt. V rokoch 1973-1989 západné Nemecko hlásalo teóriu „spoločného štátneho dáždniku“ nemecká jednota z roku 1871 naďalej trvá, len teraz zhodou okolností ju reprezentujú dva štáty s osobitnými vzájomnými väzbami a vzťahmi.

Tento komplikovaný stav napriek tomu nebránil vstupu NSR do NATO, EZUO, EHS a Euratomu. Otázka východných hraníc NSR zostala otvorená, riešila sa mimo rámca európskych integračných zoskupení, a spolupráca a právne normy integračných zoskupení sa týkali len území, ktoré boli pod efektívnou kontrolou vlády NSR.

Severné Írsko

Ústava Írskej republiky z roku 1937 deklarovala v článku 2 a 3 Severné Írsko za súčasť územia Írskej republiky, a to napriek jeho faktickému a politickému spojení so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska. Tieto ustanovenia boli z írskej ústavy odstránené len v roku 1999. Celý čas v rokoch 1973-1999 však nebránili spoločnému členstvu UK a Írskej republiky v EÚ. Dodnes osoby narodené v Severnom Írsku majú nárok na občianstvo Írskej republiky (toto pripomína aktuálnu prax Rumunska, Bulharska a Maďarska) a írska ústava v novelizovaných článkoch 2 a 3 stále vyzýva k mierovému demokratickému zjednoteniu ostrova. Zároveň poskytuje vláde Írska právo vzhľadom na praktické potreby obmedziť uplatňovanie írskej legislatívy len na územia pod reálnou kontrolou Írskej republiky.

Severný Cyprus

Prípad Severného Cypru je vo svojej podstate najbližší srbsko-kosovskému problému. Medzinárodne je Cyperská republika uznávaná ako jednotný štát rozkladajúci sa na celom ostrove. Tak vstúpil aj do EÚ v roku 2004. Z pohľadu európskeho a medzinárodného práva je však severná časť ostrova okupovaná Tureckom, resp. sa na nej nachádza medzinárodne neuznaná Severocyperská turecká republika.

Faktický stav je preto taký, že napriek formálnemu členstvu Cyperskej republiky ako celku vrátane Severného Cypru sa právo EÚ na severnej časti ostrova neuplatňuje a v praxi ani nie je Severný Cyprus ako súčasť EÚ vnímaný. Vzťahy EÚ so Severným Cyprom má na starosti DG pre rozšírenie. Jeho územie sa však zarátava do štatistík rozlohy EÚ a obyvatelia Severného Cypru sú ako občania Cyperskej republiky občanmi EÚ oprávnení voliť do Európskeho parlamentu (niekoľko sto z nich toto právo aj využilo). Cyprus má ale toľko miest v Európskom parlamente, ktoré zodpovedajú počtu obyvateľov celého ostrova.

Neuplatňovanie legislatívy EÚ na severnej časti ostrova a jeho vylúčenie zo spolupráce je výsledkom faktického stavu. Cyperské orgány neboli schopné zabezpečiť ich dodržiavania na území, ktoré mocensky neovládajú. Prístupová zmluva z roku 2003 špecifickú pozíciu severného Cypru reflektovala v Protokole č. 10 (o Cypre) k Zmluve o pristúpení z roku 2003.

Pre Severný Cyprus teda platí, že:

a)    Z pohľadu EÚ je Severný Cyprus formálne súčasťou Cyperskej republiky a jeho obyvatelia sú ako cyperskí občania občanmi EÚ.
b)    Severný Cyprus je formálne súčasťou Európskej únie..
c)    Právo EÚ a zmluvy sa na jeho území neuplatňujú.
d)    Turečtina (ako jeden z oficiálnych jazykov Cyperskej republiky) sa nestala jedným z jazykov EÚ.
e)    V praxi má s ním EÚ vzťahy ako s entitou mimo rámca EÚ.


Situácia je komplikovaná ešte tým, že Severný Cyprus nie je medzinárodne uznaný ako nezávislý štát de iure. (Uznáva ho len Turecká republika, čo sťažuje jej rokovania o pristúpení ak by sa Turecko stalo členom EÚ, tak vlastne ako členský štát EÚ bude vo svojej politike spochybňovať územnú integritu iného partnerského štátu EÚ-Cypru.)
Keďže na Cypre sa nachádzajú aj dve Britské suverénne základne, ktoré sú vyčlenené spod autority cyperskej vlády a fakticky majú charakter britského zámorského územia a taktiež aj Neutrálna zóna OSN, situácia Cyperskej republiky a jej politicko-teritoriálne pomery sú veľmi špecifické.

Právne boli ošetrené tak, že Protokol č. 10 o Cypre k Zmluve o pristúpení z roku 2003 uznal v článku 1. existenciu území mimo efektívnej autority cyperskej vlády (severný Cyprus, nárazníková zóna, britské základne).

Severný Cyprus v článku 1 Protokol vylúčil z uplatňovania práva EÚ, dokiaľ na základe jednomyseľnosti Rada nerozhodne inak. Na území Neutrálnej zóny sa právo EÚ uplatňuje v tej miere a takým spôsobom, ako určí Rada (čl. 2).

Z uplatňovania práva EÚ taktiež vylúčil aj Britské suverénne základne a úpravu ich postavenia voči EÚ odkázal na Protokol č. 3 o Suverénnych základniach Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na Cypre k Prístupovej zmluvy z roku 2003. Tento protokol doplnil Zmluvu o založení ES (dnešnú Zmluvu o fungovaní Európskej únie, čl.355, ods.5. písm.b)), tak, že Britské suverénne základne na Cypre sú vylúčené z uplatňovania európskeho práva, ak Zmluvy alebo Protokol č.10 k prístupovej zmluve neustanovujú niečo iné. V praxi sa väčšina legislatívy EÚ na území základní uplatňuje, vrátane nekontrolovaného pohyby osôb a platby eurom.

Ostrov Mayotte

Ostrov Mayotte sa nachádza v Komorskom súostroví v Indickom oceáne a je pod francúzskou zvrchovanosťou. V Prílohe II Zmluvy o fungovaní Európskej únie je uvedený v zozname pridružených zámorských krajín a území. Donedávna mal status francúzskeho zámorského spoločenstva. Dňom 31. marca 2011 sa na základe referenda z roku 2009 stal piatym zámorským departmentom Francúzska. Aj keď je dnes ostrov Mayotte priamou súčasťou Francúzska, nebol automaticky pripísaný na zoznam odľahlých regiónov EÚ, avšak očakáva sa, že sa tak na základe francúzskej notifikácie Európskej rade podanej podľa Vyhlásenia číslo 43 k článku 355 ods. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o ostrove Mayotte udeje v perspektíve najbližších rokov.

Problém spočíva v tom, že francúzska suverenita nad ostrovom Mayotte nie je uznaná všeobecne. Väčšina štátov (vrátane ČSSR) a OSN uznali v roku 1975 novú nezávislú Komorskú republiku v takej podobe, že zahŕňala všetky štyri komorské ostrovy, vrátane ostrova Mayotte. Súčasťou EÚ sa tak ako francúzsky zámorsky department má stať ostrov, ktorý viacero členských štátov EÚ považuje za súčasť iného zvrchovaného štátu Komorskej republiky.

Antarktické územia

Veľká Británia a Francúzske vznášajú územné nároky na rozsiahle územia na antarktickom kontinente (Adélina zem a Britské antarktické teritórium). Britské antarktické teritórium a Adélina zem ako súčasť Francúzskych južných a antarktických území sú dokonca uvedené v Prílohe II podľa článku 355, ods. 2) Zmluvy o fungovaní Európskej únie ako pridružené zámorské územia EÚ. Avšak všetky územné nároky na antarktické teritória sú v skutočnosti medzinárodne otázne, vzhľadom na článok 4 Zmluvy o Antarktíde z roku 1959, ktorý je mnohými interpretovaný tak, že odmietol nároky jednotlivých štátov na antarktické územie.

Gibraltár

Britské zámorské územiu Gibraltár formálne patrí do Európskej únie, avšak nie je integrálnou súčasťou Spojeného kráľovstva. To, že Gibraltár je vlastne súčasťou Európskej únie a jej predchodcu EHS od roku 1973, nie je známe všeobecne. V zmluvách nie je spomínaný ani menovite. Právnym základom jeho príslušnosti k EÚ je článok 355 (ods.3) ZFEÚ, podľa ktorého: „Ustanovenia zmlúv sa uplatňujú na európskych územiach, za ktoré v zahraničných vzťahoch zodpovedá členský štát,“ pričom v praxi sa tento článok vzťahuje iba na Gibraltár. Gibraltár je tak súčasťou Európskej únie, hoci v jeho prípade sa uplatňuje množstvo výnimiek.

Napriek vnútornej demokratickej správe, možnosti voliť do britského a Európskeho parlamentu, plnoprávnemu britskému a európskemu občianstvu jeho obyvateľov i inkorporácii do EÚ a rozhodnutiu obyvateľov dobrovoľne zotrvať vo zväzku s Britániou, Gibraltár zostáva na Zozname nesamosprávnych území OSN, čo môže byť interpretované ako nepriamy tlak na jeho dekolonizáciu.

Španielsko (britský spojenec z NATO a EÚ!) opakovane vznáša na Gibraltár nároky, ktoré Veľká Británia odmieta. Britsko-španielsky spor je vyostrený aj špecifickým sporom o šiju spájajúcu Gibraltár s pevninou, pretože využijúc príležitosť počas cholerovej epidémie v roku  1815 a španielskej občianskej vojny, Veľká Británia bez súhlasu Španielska jednostranne posunula hranice Gibraltáru na sever. Zo španielskeho pohľadu vlastne Veľká Británia úplne protiprávne okupuje 800x500 metrov veľký kus španielskeho územia. Pokiaľ Španielsko medzinárodnoprávne uznáva britskú suverenitu nad Gibraltárom, hoci sa snaží o jej prevod na Španielsko, britskú držbu gibraltárskej šije považuje za úplne nelegitímnu. Napriek tomu, tieto nevyriešené otázky neboli príčinou, aby Španielsko nemohlo vstúpiť do EÚ, a riešia sa na bilaterálnej úrovni.

 

Ceuta, Melilla a Plazas de soberania

Ceuta a Melilla sú dve španielske autonómne mestá na severoafrickom pobreží. Plazas de soberanía (v preklade ako suverénne územia) sú malé ostrovčeky (Islas Chafarinas, Peñón de Alhucemas, a Isla Perejil) a jeden polostrov (Peñón de Vélez de la Gomera) patriace Španielsku pri pobreží Maroka. Okrem vojenského personálu nemajú stálych obyvateľov a ich celková plocha nepresahuje 0,8 km2. Všetky tieto územia sú však súčasťou Európskej únie. Ale napriek tomu, že v európskych (portugalských alebo španielskych) rukách sa nachádzajú už niekoľko storočí a nie sú uvedené v Zozname nesamosprávnych území OSN, Maroko pravidelne vznáša na nároky, ktoré vníma ako dovŕšenie procesu vlastnej dekolonizácie. Posledný násilný konflikt kvôli nim medzi Marokom a Španielskom sa odohral na ostrove Perejil v roku 2002.

 

Estónsko-ruský a lotyšsko-ruský hraničný spor

Po včlenení Estónska do ZSSR v roku 1945 bolo asi 2000 km2 pôvodného estónskeho územia pri Narve a Pečorách pripojené k RSFSR. Po získaní nezávislosti v roku 1990/91 Estónska republika požadovala znovupripojenie týchto území. Ruská strana to odmietla. V roku 2004 vlastne Estónsko vstúpilo do EÚ s územným sporom, čo vtedy nebolo vnímané ako prekážka členstva. Tento sa nijako v Zmluve o pristúpení k EÚ nespomínal a neriešil. V roku 1996 bola podpísaná rusko-estónska dohoda o režime na hraniciach, v ktorej sa Estónsko fakticky zrieklo svojich nárokov, čo formálno-právne bolo potvrdené v roku 2005 Zmluvou medzi vládou Estónskej republiky a Ruskej federácie o estónsko-ruských hraniciach.
Analogický spor existoval medzi Ruskom a Lotyšskom. Lotyšsko ale v lotyšsko-ruskej hraničnej dohode z roku 2007 súhlasilo s existujúcimi hranicami a zrieklo sa nároku na lokalitu Pitalovo, ktorá bola od roku 1944 súčasť RSFSR.

 

Rockall

Rockall je osamotené skalisko v Atlantickom oceáne. Medzinárodne je v podstate akceptovaná jeho faktická príslušnosť k Veľkej Británii a ostrovček je ako integrálne britské územie súčasťou EÚ. Nároky na ostrovček však vznáša aj Island, Írsko a Dánsko (reprezentujúce Faerské ostrovy). Pričom predmetom sporu nie je ani tak samotný ostrovček (samotný je hospodársky bezvýznamný), ale skôr jeho oblasť výlučnej morskej ekonomickej zóny. Je evidentné, že jednotlivý konkrétny spor členských a kandidátskych krajín o plochu oceánu a jeho dna, ktorá je niekoľkokrát väčšia ako plocha Kosova, nebráni ich spolupráci na pôde EÚ a NATO. Spor je „vytlačený“ s veľkej politickej agendy do veľmi konkrétneho zúženého rámca a krajiny môžu napriek jeho existencii bezproblémovo spolupracovať na bilaterálnej a multilaterálnej úrovni.

 

Záver

Vždy je lepšie, ak kandidátsky štát vstupuje do EÚ bez toho, aby so sebou prinášal záťaž nevyjasnených nárokov na niektoré územia. A politickú požiadavku na doriešenie takýchto prípadných problémov pred vstupom do EÚ preto možno pochopiť. Nie je však úplne korektné, ak ju predkladajú štáty, ktoré si sami nevyriešili všetky teritoriálne spory.

Na druhej strane nepredstavuje pretrvávanie kosovského problému a to, že Srbsko považuje Kosovo za svoje dočasne okupované územie, žiadnu formálno-právnu prekážku vstupu Srbska do Európskej únie. Vždy sa dá nájsť cesta, ako danú vec formálno-právne ošetriť. Zo srbského pohľadu by Srbsko formálne vstúpilo do EÚ ako jeden celok (vrátane Kosova), pričom v dodatkovom protokole alebo inou formou by sa určilo, že na území Kosova by sa (až do vyriešenia situácie) právo EÚ neuplatňovalo (teda de iure by Kosovo súčasťou EÚ bolo, ale de facto však nie).

Aby neboli ohrozené politické záväzky voči Kosovu, ktoré majú štáty, ktoré Kosovo uznali ako nezávislý štát, názov Kosovo by sa vôbec nepoužil. V protokole by sa uvádzali len „územia, nad ktorými Srbská republika nevykonáva efektívnu zvrchovanosť“ alebo nejako podobne.

S takýmto riešením by nemali problém štáty, ktoré Kosovo medzinárodnoprávne neuznávajú ako samostatný štát. Problém by mohli mať členské štáty, ktoré Kosovo ako štát uznali. Tie sa totiž oprávnene obávajú, že Srbsko by po vstupe do EÚ mohlo využiť svoju novú pozíciu a blokovať aktivity EÚ v Kosove, alebo v budúcnosti aj prípadnú ambícii Kosova vstúpiť do EÚ ako samostatný štát.

Hlavný motív nátlaku na Srbsko (a tým aj na ostatné štáty, ktoré Kosovo neuznávajú) je preto politický a to docieliť, aby Srbsko uznalo Kosovo ako nezávislý štát, pokiaľ sa voči nemu dá uplatniť silný nástroj politického nátlaku v podobe podmienok vstupu do EÚ. Ak Srbsko raz bude v EÚ, prakticky ho k tomu nebude čím dotlačiť a vzniknutý problém sa zakonzervuje.
Druhé elegantné riešenie stiahnutie uznania kosovskej nezávislostije síce medzinárodnoprávne možné, pretože Kosovo sa neustanovilo ako skutočný nezávislý štát a je pod faktickým medzinárodným protektorátom a pod čiastočnou správou EÚ (EULEX), NATO (KFOR) a OSN (zvyškový UNMIK), ale zatiaľ k nemu na strane štátov uznavších nezávislé Kosovo chýba adekvátna politická vôľa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?