Kto je zodpovedný za socializmus a znechutenie z demokracie a kapitalizmu.

Autor: Daniel Šmihula | 22.7.2015 o 20:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

(Reprint z Jetotak, 2013) Obdobie socializmu v rokoch 1948-1989 sa v posledných dvoch desaťročiach zvykne opisovať ako anomália, ako niečo, proti čomu boli všetci poctiví Slováci a Česi a komunisti zrejme prišli z inej planéty.

Nie je to tak.

Komunistická strana už v medzivojnovom Česko-Slovensku patrila medzi najväčšie strany s najväčším úspechom u voličov. Napr. v roku 1925 bola druhou najúspešnejšou stranou - mala 13,02% hlasov, pričom najsilnejší agrárnici mali 13,07. V roku 1929 bola štvrtou najsilnejšou stranou (10,2%) a rovnako aj v roku 1935 (10,3%).

Voľby v roku 1946 sa organizovali podľa regionálneho princípu, no po konečnom sčítaní mala KSČ spolu s KSS 38% mandátov. Ďalšie tri ľavicové strany (Československá strana národně socialistická, Československá sociální demokracie a Strana práce) spolu 31,3 %. Ak sa na to pozrieme nestranne, zistíme, že takmer 70% vtedajších česko-slovenských voličov hlasovalo pre nejakú formu socializmu. Tu treba povedať, že program všetkých troch nekomunistických ľavicových strán bol na dnešné pomery veľmi radikálny a v rokoch 1945-48 sa už veselo znárodňovalo a prerozdeľoval sa majetok. V Čechách (ktoré musíme považovať za jadro vtedajšieho štátu), dostali komunisti až 43% hlasov a ľavicové strany spolu 85,41% hlasov.

To, že ten socializmus vyzeral inak, než si ho česko-slovenskí občania a zrejme aj ako väčšina komunistov predstavovali, je iná vec. No hlavným problémom pre nich bolo zrejme to, že Česko-Slovensko bolo prinútené kopírovať sovietsky vzor a nemohlo si upraviť socializmus „podľa svojho“ -ako dokázala sovietska invázia v roku 1968, ktorá bola práve odpoveďou na takýto pokus. A samozrejme, aj to, že po roku 1948 už dlho žiadne slobodné voľby ani slobodná politická súťaž nebola. Takže občania nemohli svoje rozhodnutie korigovať v niektorých nasledovných voľbách.

Netreba podceňovať ani mieru vnútornej podpory alebo prinajmenšom kolaborácie, ktorú prejavovala veľká časť obyvateľstva počas celého obdobia komunistického režimu. Predstava, že tu bolo zopár „zlých komunistov“ a proti nim stáli všetci slušní občania vedení disidentmi, je scestná (ale ako vysokoškolský pedagóg sa s ňou u mladšej generácie často stretávam). Začiatkom šesťdesiatych rokov mala KSČ/KSS v trinásťmiliónovom Česko-Slovensku vyše dvoch miliónov členov a v roku 1989 v pätnásťmiliónovej krajine 1,7 milióna. Na vstup do komunistickej strany nebol nikto „nútený“ - ak tak aj spravil nie z presvedčenia ale z karieristických dôvodov, znamená to, že vnútorný odpor voči režimu u takého človeka nebol nijako silný. Bez straníckej knižky bol kariérny rast obmedzený, ale nemožno povedať, že by sa bez toho nedalo žiť. Demokratické slobodné voľby vo vnímaní obyvateľstva ani nie sú jediným zdrojom legitimity podpory politickej moci - to by sme všetky európske režimy a štáty do 19. storočia s výnimkou pár mestských štátov museli považovať za nelegitímne.

Podpora socialistickým či komunistickým ideálom nie je náhodná. Tieto ideály sú v mnohom a pre mnohých príťažlivé. V českých a slovenských pomeroch s tradíciou plebejského nacionalizmu museli zarezonovať. Po roku 1945 bola v živej pamäti hospodárska kríza a vojna, ktoré vždy obyvateľstvo radikalizujú. Nezanedbateľným faktorom bolo v jeho vnímaní aj isté zlyhanie kapitalizmu a demokracie. Prvá republika nebola žiadnym rajom. Demokracia bola v mnohých aspektoch len formálna. Česko-slovenskú politickú scénu celý čas ovládali prakticky tí istí politici z piatich vybraných strán. Generačná obmena bola malá. Republikou otriasali korupčné škandály, prepojenie medzi politickou a ekonomickou sférou bolo takmer samozrejmé a rôzne kategórie „politických zbohatlíkov“ neboli neznáme. A to všetko sa dielo na pozadí veľkých sociálnych a ekonomických rozdielov a nezriedka aj skutočnej chudoby mnohých obyvateľov. Občania akoby stratili o politickú demokraciu záujem.

Z nástupu komunistov k moci v roku 1948 preto musíme viniť aj predfebruárové politické a ekonomické elity, ktoré demokraciu nadlho poriadne skompromitovali. To, že komunistický režim v konečnom dôsledku znamenal zmenu k horšiemu, je už iná, hoci nie nepodstatná otázka.... V každom prípade je to varovanie aj pre dnešok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?