Začalo sa to 16. novembra

Autor: Daniel Šmihula | 12.7.2015 o 16:51 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  36x

Pôvodne vyšlo v Slove 15. 11. 2000. Osobné spomienky na študentskú demonštráciu 16.novembra 1989 v Bratislave.

Je 16. november 1989 medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní. V nastupujúcej tme sa na vtedajšom Mierovom námestí pred Pionierskym, dnes Prezidentským palácom a v podchode začínajú grupovať skupiny študentov stredných a vysokých škôl.

Niektorí sa odvážne zbiehajú do väčších hlúčikov, obyčajne podľa škôl a fakúlt. Iní postávajú pri ceste a tvária sa, že sa ich celá záležitosť netýka a že sa zjavili na námestí iba náhodou. Evidentne majú obavu verejne sa pridať k protestnej akcii. Stretávam niekoľkých spolužiakov z Gymnázia Alexandra Markuša na Ulici Červenej armády (skrátene GAMČA, dnes na Grösslingovej ulici) a najmä Stana Hrdu, ktorý ma o chystanej demonštrácii informoval. Tento deň zostal v pamäti histórie ako prvá protestná akcia vysokoškolákov na začiatku Nežnej revolúcie, no zabúda sa na účasť niekoľkých desiatok stredoškolských študentov - predovšetkým z GAMČE.

Gaudeamus igitur a prvé požiadavky

Prvú polhodinku sa zdá, že celá akcia sa ani nerozhýbe, nik sa neodváži vystúpiť ako vodca a akosi sa všetci rozídeme domov. Rozhodne som nepatril medzi organizátorov, preto mnohé podrobnosti a prípravy mi neboli známe. Nepoznal som vtedy ani skutočných iniciátorov podujatia. So Stanom, Mariánom Chamuľom a inými priateľmi sme síce uvažovali o založení odbojovej organizácie ľavicových študentov a vlastného ilegálneho časopisu, no naše projekty neopustili štádium plánovania.

Niečo pred piatou hodinou, keď už hrozilo, že sa ľudia začnú samovoľne rozchádzať, niekoľko vysokoškolákov sa odhodlá k činu. Vyzývajú zhromaždených, aby vytvorili kruh a chytili sa za ruky. Ozvali sa nesmelé a sčasti falošné hlasy spievajúce štátnu hymnu. Po chvíli ju vystrieda ráznejší Gaudeamus igitur. Tu sa však objaví problém, že nie všetci poznali dostatočne latinské slová piesne. Pred zhromaždený dav - ak možno použiť také označenie pre asi dvesto mladých ľudí - predstúpi útla dievčina. Predčíta základné heslá: Demokratický školský zákon, lepšie bývanie študentov a odmietnutie pokusného reaktora v Mlynskej doline. S tým posledným sa dodnes nepohlo...

Požiadavky nie sú mimoriadne revolučné a nemajú politický charakter. No podstatné je čosi iné - otestovať reakciu vládnej moci na takéto študentské protesty. Veď pokiaľ sa posledné dva roky v Prahe v pravidelných intervaloch odohrávali demonštrácie organizované disidentskými skupinami, v Bratislave od tzv. sviečkovej demonštrácie vládlo ticho.

Pod drobnohľadom polície

Účastníci protestného zhromaždenia prechádzajú cez Poštovú ulicu na Námestie SNP. Usilujeme sa držať za ruky, pokiaľ je to pri rýchlej chôdzi možné, no pocit príslušnosti ku kolektívu nám dodáva odvahu. Pôvodné obavy z prípadného brutálneho zásahu bezpečnostných síl sa rozplývajú. Spievame: „Ešte jedle rastú na krivánskej stráne...“ Živá reťaz demonštrantov narastá. Na centrálnom námestí je nás už vyše štyristo. Až teraz začínajú okolo nás vo veľkej rýchlosti prechádzať bielo-žlté lady Verejnej bezpečnosti so zapnutými svetlami. Dav sporadicky skanduje: „Chceme demokratické školstvo! Požadujeme školskú reformu! Nechceme reaktor! Nechceme zbrane!“ K prvým heslám sa pridáva odvážnejšie: „Sloboda! Demokracia! Chceme skutočnú prestavbu!“

Hádam najviac sa nás schádza na Hviezdoslavovom námestí. Pripájajú sa k nám i ľudia strednej generácie, ktorí prechádzajú bratislavskými ulicami. Ešte viac ich sleduje náš pochod z bezpečnej vzdialenosti. Dosť blízko, aby videli a počuli, čo sa deje, a zároveň dostatočne ďaleko, aby ich nemohli považovať za priamych účastníkov protestnej akcie, ale len za nezainteresovaných divákov. Hlúčiky študentov diskutujú o politickej situácii. Zdá sa, že je koniec a ďalej sa nepôjde. Mnohí odchádzajú na električku.

Na čísi popud sa opäť dávame do pohybu a smerujeme, teraz už vo voľnejšom tvare, k budove ministerstva školstva na Dobrovičovej ulici. Sprevádzajú nás i nejakí chlapíci s kamerami na pleci a robia záznam. V tých časoch to bolo šokujúce, no krátka správa o udalosti sa objavila už v nasledujúci deň v Televíznych novinách! Bolo to zvláštne. Išlo po rokoch o prvú protestnú akciu v Československu, ktorú polícia násilne nerozohnala a nik ani jej účastníkov nevyzýval k rozchodu.

O prekvapenie sa postaral Šlapka

Keď nad tým dnes rozmýšľam, naozaj sa neviem zbaviť dojmu, že aspoň časť vtedajších mocenských kruhov bola o príprave protestnej akcie veľmi dobre informovaná a mala záujem ju využiť na nejaké zámery. Len sa im to akosi vymklo z rúk. Z budovy ministerstva na schody k zhromaždeným demonštrantom totiž na veľké prekvapenie vychádza Gejza Šlapka - vtedajší ideologický tajomník ÚV KSS, teda človek, ktorý normálne v budove ministerstva nemal čo hľadať. Náhoda? Prejavuje enormný záujem porozprávať sa so študentmi o ich požiadavkách.

No situácia začína byť dramatická. Obe strany ulice uzavreli vozidlá VB a do húfu demonštrantov sa zamiešali vyšportovaní mladí muži v kožených bundách, od ktorých sa všetci podvedome odťahujú. Šíri sa šepotom informácia, že to sú agenti Štátnej bezpečnosti. V prvých minútach sa na improvizovanej tribúne pred ministerstvom vystrieda študentka žurnalistiky Henrieta Hrinková a niekoľko odvážnych rečníkov požadujúcich dialóg s vládnucou mocou a jej najvyššími predstaviteľmi. No po tom, čo sa zjavil Šlapka, zaľahne na zhromaždených akási tieseň a obavy. Asi nik nerátal s tým, že ktosi medzi študentov naozaj príde. Paradoxné bolo, že mnoho z prítomných ani nevedelo, kto to Gejza Šlapka vôbec bol.

„A prečo by sme mali rokovať s vami? Chceme rokovať so skutočnými predstaviteľmi moci - predsedom vlády alebo prvým tajomníkom KSS! Čo vy vyriešite?!“ znie prvá reakcia po pominutí úvodného prekvapenia. Túto poznámku zakričal akýsi vysoký študent zo stredu hlúčiku. Chvíľku to naozaj vyzerá, že sa so Šlapkom baviť nebudeme. Asi minútu prebieha spontánna diskusia o tom, kto vôbec Šlapka je, aké má postavenie a či sa s ním oddá hovoriť o pálčivých problémoch. Nakoniec prevládne názor, že ide o zástupcu vládnucej moci na primeranej úrovni a pre začiatok by bolo neskromné sa s ním neuspokojiť. Na schodoch stojí Henrieta a Šlapka. Dav študentov sa zhŕkne okolo nich a len sporadickými výkrikmi zasahuje do ich dialógu.

Dialóg už nepokračoval

Prvou požiadavkou je odvolanie bezpečnostných opatrení, čo sa aj stalo. Oba konce ulice sa uvoľnili. Akoby sa Gejza Šlapka usiloval dostať situáciu pod svoju kontrolu a akosi uchlácholiť demonštrantov. Vyzýva študentov, aby sa pokojne rozišli a predložili požiadavky písomne - a vôbec „mali ste predsa riešiť svoje záležitosti inak, než formou politiky ulice“. S prvými radami sa mu to sčasti darí. Našťastie, študentských vodcov nenecháva vychladnúť anonymnejší dav.

„Aj VOSR bola ulica!“ počuť za zadného radu, čo vyvoláva salvu smiechu, ktorá akoby uvoľnila napätie a posmeľuje študentov k ráznejšiemu vystupovaniu. Henrieta vyrukuje s tvrdením, že štátna moc neposkytuje príležitosť pre iné, kultivovanejšie formy vyjadrenia protestu. Prechádza sa na nie príliš radikálne požiadavky - otázku bytov, katastrofálnu situáciu na internátoch a slobodu akademickej pôdy. Vidno, že študenti nie sú uspokojení, no prvotný odmietavý nedôverčivý postoj sa trocha vytráca. Po krátkom naťahovaní Šlapka i zástupcovia študentov súhlasia s tým, že v dialógu treba pokračovať. Dohodli sme sa na stretnutí a verejnej diskusii v klube UNIK v Mlynskej doline. Keďže je zima, postupne sa okolo šiestej rozchádzame v celkom dobrej nálade. Ešte na zastávkach MHD menšie politizujúce hlúčiky rozoberajú situáciu.

Študentský protest nebol hromom z jasného neba. Osobne som napríklad na strednej škole pociťoval oslabovanie režimu už od roku 1988. Vedel som aj o rozličných pokusoch o organizáciu vysokoškolákov mimo komunistickej ideológie. Diskusie boli odvážnejšie, študenti si začínali uvedomovať svoju silu i akúsi apatiu dovtedajších autorít voči ich nesmelým pokusom. Organizácie Socialistického zväzu mládeže v tých mesiacoch už neboli vernou odnožou štátostrany ako predtým. Fungovali ako istý druh mládežníckej autonómie, pod pláštik ktorej sa dali schovať rôzne napoly podvratné aktivity. Pritom protest nebol ešte otvorený, skôr sa držal v rámci oficiálnej frazeológie a ideí. Argumentovalo sa citátmi z marxistickej literatúry, ostrejšie prejavy sa halili do perestrojkového rúcha, buriči hlásali, že im ide najmä o vylepšenie a demokratizáciu socializmu. Zlomyseľne sa opakovalo klišé o potrebe nasledovať sovietsky vzor, lebo tam vtedy zúrila Gorbačovova perestrojka. Evidentne išlo o úsilie povedať veľa proti panujúcemu režimu a zároveň sa vyhnúť nebezpečenstvu označenia za protisocialistický živel. Mladí ľudia si prestali dávať pozor na ústa a zrazu zistili, že rovnako zmýšľajúcich je veľa a takmer nik im už oficiálne neoponuje. S priateľmi sme si navzájom verejne požičiavali protirežimovú literatúru, čo by sa nám rok predtým zdalo samovražedné.

Do dvoch týždňov moc padla

Na druhý deň po demonštrácii sme v škole predebatúvali posledné udalosti a cítili sme, že čosi visí vo vzduchu. Víkend som prespal. Podrobnosti o zrážke na Národní tříde som sa dozvedel až 21. novembra 1989 z Televíznych novín - hoci som už v sobotu 18. novembra od vysokoškolákov vedel, že sa niečo v Prahe deje. No neprikladal som tomu až takú dôležitosť a vôbec mi neprišlo na um, že raz z toho bude symbol.

V pondelok 20. novembra výučbu na škole obmedzili, z rozhodnutia riaditeľa ju nahradila diskusia o politickej situácii. To bolo čosi neslýchané a fakticky to pre študentov znamenalo, že účasť na protivládnych akciách sa vlastne toleruje, ak nie dokonca oficiálne podporuje. Vysokoškoláci, ktorí u nás viedli fyzikálny krúžok, nás informovali o začatí okupačného štrajku na Univerzite Komenského. Najaktívnejšia bola prírodovedná, matematicko-fyzikálna a filozofická fakulta. Večer som s Romanom Jochom zostavil tézy o požiadavkách stredoškolských študentov a vydal som sa do UNIK-u na dohovorenú schôdzu. Študentov tam bolo veľa, no ani Gejza Šlapka a ani iní členovia ÚV KSS tam neprišli. Študenti preto nastúpili na autobusy a prepravili sa na dnešné Trnavské mýto k Domu odborov. Prečo, neviem. Zrejme im niekto povedal, že sa tam presúva diskusia. No ani tam sa nik z politikov neobjavil. Dav asi tisícky študentov sa po niekoľkých radikálnych prejavoch vydal do centra, k budove SND, kde Milan Kňažko s Jánom Budajom oznámili založenie VPN.

Na druhý deň sa začali skutočne masové študentské protesty a vyučovanie sa na niekoľko týždňov fakticky prerušilo. Do konca týždňa sa na námestia okrem mladých ľudí vyvalila aj stredná a staršia generácia. Komunistická strana sa dostala do hlbokej defenzívy, ktorá sa skončila doslovným rozpustením jej moci a štruktúr v priebehu dvoch týždňov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?