O ekonomických mýtoch druhýkrát

Autor: Daniel Šmihula | 12.7.2015 o 16:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  39x

(Publikované pôvodne v Slove v r. 2013) otešil ma článok Antona Julényho publikovaný 26. augusta 2013 v Slove, ktorým reagoval na moje predchádzajúce články o ekonomických mýtoch v slovenskom myslení.

Som rád, že vyvolali diskusiu a napriek tomu, že jeho tón bol zdanlivo kritický, v zásade potvrdil takmer všetko, čo som napísal.

Samozrejme, s p. Julénym súhlasím, že ekonomická politika po roku 1989 bola v mnohom nerozumná, naivná alebo rovno zameraná na redistribúciu majetku užšej politickej a ekonomickej skupine. Vrátane útokov na JZD Slušovice, ktoré sa odohrali  zrejme v záchvate intelektuálskeho disidentského rovnostárstva a nevraživosti voči majetkovo bohatým – pritom už vtedy som tvrdil, že Slušovice je presne tá organizácia, na ktorej v nových kapitalistických pomeroch bolo treba stavať.

Pán Julény uvádza, že v roku 2011 základné potraviny v okolitých krajinách sa dajú nakúpiť výhodnejšie ako na Slovensku. A má pravdu a potvrdzuje tak to, čo som napísal vo svojom článku ja. Slovensko má prírodou dané horšie podmienky na rozvoj poľnohospodárstva než napr. Maďarsko. To je potvrdzované aj historicky – v čase bez agrodotácií – takže podľa neoliberálnych idealistov v čistých nepoškvrnených trhových podmienkach. Slovensko sa niekoľko storočí výraznejšie viac špecializovalo na remeselnú produkciu, ťažbu surovín, dreva a pod. a mnohé potraviny sme dovážali z Dolnej zeme. Dlhodobo u nás existoval problém agrárnej preľudnenosti a následného vysťahovalectva, taktiež dobre zdokumentovaný. Zmiernil ho až rozvoj priemyslu koncom tridsiatych rokov a po jeho dočasnom rozklade v deväťdesiatych rokoch sa opäť objavil.

Nie, poľnohospodárstvo nie je pre nás cestou rozvoja – len prípadným doplnkom. My musíme v medzinárodnej deľbe práce nájsť pre seba inú parketu. Je to priemysel, veda, technológie. Nie preto, že by sme v týchto oblastiach boli dnes obzvlášť dobrí, ale preto, že to je jediná cesta, ktorá sa nám ponúka a kde nie sme vopred handicapovaní, resp. handicap vieme pri koncentrovanom úsilí nejako vyrovnať. (Pravda, aj to chce rozumnú a cielenú vládnu politiku.)

Taktiež len potvrdzuje moje slová – a to dokonca na viacerých miestach – že poľnohospodárstvo musí byť dotované. Ak musí byť dotované, znamená to, že je ekonomicky neefektívne a súčasne aj to, že niektoré iné hospodárske odvetvie na tieto dotácie musí zarobiť.

Úvahy o získaní väčšieho balíka dotácií z EÚ tento problém len odsúvajú o level vyššie. Viem si predstaviť situáciu, že po nejakých rokovaniach by si Slovensko vyjednalo pre seba zvýšenie európskych agrodotácií a tak by zrazu v našich podmienkach poľnohospodárstvo ako také zatraktívnilo a vyzeralo by z nášho pohľadu ziskovým. Lenže aj v takomto prípade by to musel niekto zaplatiť (napríklad exportne úspešný nemecký priemysel).

Štáty EÚ môžu dotovať svoje poľnohospodárstvo práve preto, že ekonomická efektívnosť iných sektorov im to umožňuje – alebo donedávna umožňovala.

Uvádzal som, že poľnohospodárstvo vo vyspelých štátoch zamestnáva pol percenta až sedem percent práceschopnej populácie. Neviem, prečo ma za tento údaj p. Julény kritizoval, čísla, ktoré uviedol on, sa do toho rozpätia zmestili. Vzorom pre nás azda nebude Poľsko so 16,25 % - to som ani medzi vyspelé štáty neradil. V zvyšovaní tohto podielu na Slovensku z existujúcich 4,96 % zmysel nevidím.

Áno, viem si predstaviť zatraktívnenie práce v poľnohospodárstve pre mladých ľudí – ale znamenalo by to nutnosť kontinuálneho prísunu prostriedkov do poľnohospodárstva vlastne bez nádeje, že raz samo začne produkovať zisk. V prípade štátnych investícii do priemyslu, nových technológií a vedy to tak nie je. Po počiatočnom inpute si viem predstaviť, že by mohli byť pre nás výrazným ekonomickým prínosom.

Súhlasím s tým, že bez chleba (zastupujúcom v tomto prípade aj ostatné potraviny) žiť nemôžeme. No musíme tento chlieb za každých okolností dorábať sami? Je podstatné, aby ten chlieb bol „náš“? Nezistíme, že za cenu, za ktorú by sme si tento chlieb dorobili, môžeme vyrobiť a vyviezť napr. spomenutý televízor či auto  a kúpiť sa za rovnakú jednotku práce desať chlebov?

Veď aj absolútna väčšina z nás si chlieb nepečie doma sama, ale kupuje ho v obchode. Za peniaze, ktoré získala inou pracovnou a ktorá vzhľadom na možnosti, schopnosti a pod. je pre konkrétneho jednotlivca výhodnejšia než vlastné pokusy o výrobu chleba. Existuje predsa čosi ako deľba práce a to dokonca v medzinárodnom meradle. Len my musíme byť v stave na výmenu niečo ponúknuť...

Ochotne sa podpíšem pod vyjadrenie, že existujú aj mimoekonomické efekty a pozitíva poľnohospodárstva, sám som to priznal, no nevenoval som sa tejto otázke v mojom pôvodnom článku, pretože ten musel byť zákonite rozsahovo limitovaný. Domnievam sa tiež, že môžu existovať niektoré oblasti poľnohospodárskeho sektoru, ktoré môžu byť vysoko ziskové aj v našich podmienkach – nie je to však produkcia základných potravín, ale oblasti, ktoré sú spojenou s vysokým vkladom intelektuálnej práce a následne vysokou pridanou hodnotou – vinárstvo, šľachtiteľstvo, genetické inžinierstvo a pod. (Teda opäť omieľame otázku  podpory vedy, vzdelávania a techniky!)

Taktiež súhlasím s tým, že poľnohospodárstvo môže mať svoj strategický význam – napr. z pohľadu potravinovej bezpečnosti, ale táto potravinová bezpečnosť a strategickými úvahami podmienená nezávislosť v ich produkcii  má svoju cenu (napr. v podobe dotácii), ktorú treba zaplatiť a preto na ňu musíme mať.

Aby sme my v našich podmienkach vedeli udržať naše poľnohospodárstve, musíme získať na to isté ekonomické zdroje. Tieto zdroje nevieme vyprodukovať priamo v poľnohospodárstve, sme preto odkázaní na ekonomický a technologický pokrok v iných sektoroch a to v priemysle, obchode, finančných a dopravných službách.

Vraciam sa tak  okľukou k základnej téze môjho pôvodného článku. Poľnohospodárstvo ani turizmus nemôžu byť v slovenských podmienkach generátorom ekonomického rastu. Turizmus bude zrejme vždy len okrajovou doplnkovou a skôr regionálnou aktivitou a poľnohospodárstvo, aby vôbec prežilo, bude musieť byť dotované a rôznymi opatreniami ochraňované. Z čisto ekonomického pohľadu bude teda skôr prijímateľom rôznych podpôr a zdrojov. Jeho vklad do spoločenského blahobytu bude teda skôr mimoekonomický – bude zabezpečovať základnú potravinovú bezpečnosť, udržanie krajiny a vidieckej infraštruktúry a vidieckej spoločnosti  v kultivovanej rozumnej podobe – no zdroje na jeho podporu bude musieť Slovensko nájsť mimo poľnohospodárskeho sektoru.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?