Naše ekonomické mýty

Autor: Daniel Šmihula | 13.8.2013 o 18:26 | Karma článku: 1,67 | Prečítané:  172x

Viditeľné znaky mierneho hospodárskeho zotavenia vo väčšine západných štátov nám poskytujú príležitosť zamyslieť sa nad tým, ako by mala vyzerať budúcnosť slovenskej ekonomiky.

Možno z dôvodov názorného výkladu je vhodné začať z opačného konca. A to kritikou rôznych projektov, úsilí a kampaní, ktoré musíme považovať za slepú uličku alebo v lepšom prípade za aktivity, ktoré budú len a len doplnkové. Dôvod? Sú totiž ukotvené v predstavách o ekonomike a technike z prvej tretiny 20. storočia - alebo, čo je zaujímavé a mnohí to na prvý pohľad odmietnu – Slovensko je už príliš bohaté na to, aby mohli mať nejaký dramatický pozitívny efekt. Áno, sme chudobnejší než Američania alebo Dáni, no podľa štatistík OSN patríme do najlepšej zo štyroch kategórii štátov sveta podľa vyspelosti. Sme takpovediac „najchudobnejšími v kategórii najbohatších“. Nemôžem sa občas dokonca zbaviť pocitu, že za ich oživovaním je nezriedka záujem rôznych lobistických skupín snažiacich sa pretlačiť do popredia to „svoje“ odvetvie, s ktorým sú existenčne spojené.

Turistický ruch

Prvou z takýchto slepých uličiek je viera, že keď na Slovensku rozhýbeme turistický ruch, budeme nebodaj prosperovať „ako Švajčiari“.

Je to omyl a to hneď z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým Slovensko nemá čo ponúknuť takzvanému masovému turistovi. Nemáme more, naše Tatry sa v konkurencii blízkych Álp strácajú, absentuje také mestské stredisko, ako je napríklad Praha alebo Paríž. Slovensko môže byť zaujímavou destináciou pre fajnšmekrov poznávacej turistiky, ktorí chcú vidieť drevené kostolíky a malokarpatskú vínnu cestu (a nie je dôvod ich záujem nepodporiť a nevyužiť), no na nich sa žiadne veľké peniaze zarobiť nedajú.

Mimochodom, aj predstavy o ziskoch z turistického priemyslu sú u nás nadmerné a vyplývajúce skôr z osobného rozhorčenia nad tým, ako našinca pumpli niekde na Istrii a v Dubrovníku. Zabúda sa však na to, že aj turistický ruch potrebuje svoje investície a pracovný vklad, mimo sezóny často skapal pes a konferenčná turistika to nevykryje a vôbec, nie je to len o vyberaní peňazí, ale aj o investíciách a náročnej práci, ktorú si dovolenkár už nevšimne.

Turistický priemysel je navyše veľmi zraniteľným odvetvím. Veď ak sa vyskytne obdobie zhoršenej medzinárodnej situácie alebo ekonomickej krízy, čo si ľudia ako prvé odpustia? Správne - dovolenky mimo rámca všedných dní. Veď jesť a bývať musia, deti do školy poslať tiež a aj to auto si časom  kúpia, ale tento rok si dovolenku kdesi v Španielsku alebo Tatrách vzhľadom na stenčenú výplatu možno odpustiť...

Orientácia na turistický priemysel ani nevyvoláva dostatočný tlak na nejaké ďalšie vyššie vzdelávanie, rast technických zručností resp. negeneruje zvyšovanie celkovej technologickej úrovne spoločnosti. 

Nie zanedbateľným faktorom je môj čisto subjektívny pocit, že slovenský naturel sa do sektoru turistického ruch ani nehodí. Niekto to nazve prirodzenou hrdosťou, iný zas hulvátstvom, no na neokrôchaných hostinských sa sťažovali návštevníci Slovenska už v 17. storočí. Nemyslím preto, že nejaká osvetová kampaň to zmení.

Neznamená to že na istej primeranej úrovni by sme nemali podporovať rozvoj turistického ruchu, v ktorom stále sú rezervy na zlepšovanie a dokonca aj istý rast. No musíme si byť vedomí toho, že turistický ruch v slovenských podmienkach môže zohrať úlohu len doplnkovej aktivity a to skôr na regionálnej úrovni. Určite nás nespasí.

Ustavičné vracanie sa k téme podpory turistického ruchu sa v priebehu poslednej generácie stalo istým druhom politicko-propagandistického folklóru. Atraktívna je azda hlavne preto, že vyvoláva ilúziu, že keď k nám na Slovensko prilákame hordy  turistov, stačí nám len založiť roky v bok a vyberať peniaze bez toho, aby sme museli vyvíjať nejakú námahu a nebodaj meniť a modernizovať spôsob fungovania spoločnosti, politiky a verejnej správy a pod. -  čo by mohlo mnohých bolieť... Rečnenie o tom, ako Slovensko bude z turistického ruchu žiť a bohatnúť, je tak svojráznou rozprávkou, v ktorej sa sľubuje, že turistický ruch bude hrať pre nás tú úlohu, ako napr. ropa pre Saudskú Arábiu alebo Katar. Teda manny z nebies....

Pritom aj v krajinách s rozvinutým turistickým ruchom jeho priamy podiel na celkovom HDP krajiny je prekvapivo malý. V Rakúsku to je len asi 7 % a napr. v Čiernej Hore asi 13-15 %. (Nepriame efekty môžu byť, pravda, vyššie.) Taktiež vidíme, že turistický ruch má význam generátora ekonomického rastu predovšetkým v zaostalejších a agrárnych krajinách. Vo vyspelých štátoch je skôr doplnkom iných odvetví. To je aj prípad Slovenska.

Zázračné dielo

Z porovnateľného súdku je aj predstava, že nám postačí vybudovať nejakú veľkú Stavbu s veľkým S a táto nám prinesie výnimočné zisky, ktoré zabezpečia našu prosperitu. Od roku 1989 túto úlohu v spoločenskej a politickej diskusii hrali rôzne projekty: kanál Dunaj – Labe - Odra, Gabčíkovo, predstava o Slovensku ako križovatke európskych diaľnic a trás ropovodov a plynovodov a najnovšie špekulácie o širokorozchodnej železnici.

Vôbec nevylučujem, že uvedené projekty možno majú svoju užitočnosť a nakoniec sa dokonca aj zrealizujú. Trúfnem si však v danej súvislosti položiť zopár otázok:

Ako to vyzerá s  mierou ziskovosti takýchto projektov? To jest pomer výšky príjmov voči objemu ekonomických, sociálnych a ekologických nákladov?

Porovnala sa miera výnosnosti z takýchto projektov s alternatívnym využitím prípadných vynaložených prostriedkov? Čo by prinieslo Slovensku viacej osohu - investície do „betónu a železa“ alebo napr. systematická podpora rozvoja sektora informatiky alebo farmakologického priemyslu?

Zamyslel sa aj niekto nad tým, akú výšku by mali prípadné tranzitné poplatky a podobné príjmy pre krajinu z týchto „veľkých stavieb“ v porovnaní s celou produkciou krajiny alebo štátnym rozpočtom? Na túto poslednú otázku si trúfam povedať, že – prekvapivo malé. A zrejme neúmerné pozornosti, ktorá sa im venuje.

Pre takú krajinu ako Kamerun či Gruzínsko sú alebo by boli príjmy plynúce napr. z ropovodu, ktorý prechádza ich územím, značné a najmä v prvých rokoch po výstavbe môžu krajinu skutočne ekonomicky popostrčiť vpred. My sme už na to – príliš bohatí a vyspelí, aby sme nejaký takýto efekt  skutočne pocítili.

Nezriedka sa považujeme za chudobných a zaostalých. No vo svetovom meradle to nie je pravda a navyše ignorujeme aj vývoj, ktorým sme sami prešli. Vaď ak ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov sme mali na krku rozpadajúci sa zbrojársky priemysel so sortimentom, po ktorom náhle klesol dopyt, a naše hlavné vývozné artikle boli polotovary (oceľ, ropné produkty, textil), dnes sme doslova veľmocou v oblasti strojárstva a elektrotechniky.

Rovnako ako v predchádzajúcom prípade sa zdá, že za víziou „veľkej Stavby“ je túžba nájsť nejaké jednorazové zázračné riešenie pre našu ekonomiku, ktoré, keď zrealizujeme, tak len budeme inkasovať peniaze a budeme žiť v pohode bez toho, aby sme sa museli nejako moc snažiť či nebodaj meniť našu mentalitu a zaužívaný chod spoločnosti. To sa však nemôže podariť.

Nevylučujem ani, že za svoju úlohu pri podpore takýchto projektov zohráva aj istý „inžiniersky romantizmus“ z prvej polovice 20. storočia, ktorý v nás dokáže vyvolať nadšenie nad veľkými stavebnými a infraštruktúrnymi projektmi. No ak aj stavať, nebolo by lepšie sa orientovať na dobudovanie dopravnej a komunikačnej infraštruktúry, ktorá by slúžila prevažne vlastným slovenským potrebám?  Napríklad som presvedčený, že diaľnica alebo aspoň rýchlostná cesta spájajúca Gemer či Kysuce „so svetom“, by takéto regióny hospodársky doslova odkliala a to aj bez všetkých umelých projektov „regionálneho rozvoja“.

Ťažká práca v poľnohospodárstve

Tretím a posledným mýtom, ktorý si zaslúži pozornosť, je otázky podpory poľnohospodárstvo a predstava jeho oživenia na Slovensku ako základu našej prosperity alebo aspoň rozvoja vidieckych regiónov a zamestnanosti v nich.

Tu si však dovolím prezentovať niekoľko myšlienok jasne idúcich proti prúdu. Upozorňujem pri tom, že môj pohľad na poľnohospodárstvo je daný pohľadom skôr ekonomickým. Ekologické a kultúrno-sociálne aspekty som nezohľadnil.

Predovšetkým – prečo nás tak trápi autarkia práve v oblasti poľnohospodárstva? Prečo nie napríklad vo výrobe ceruziek, textilu, konfekcie a pod.? Prečo si nebúchame hlavu o múr, že prakticky všetky suroviny musíme dovážať a prečo sa ich nesnažíme vyťažiť – za hocijakých nevýhodných podmienok – na našom území? Nie je poľnohospodárstvu pripisovaná nejaká neprimeraná kultúrno-tradicionalistická a v zásade metaekonomická hodnota? Asi v zmysle, že správny Slovák musí ťažko drieť na poli, pásť ovce a hrať na fujare? Nie napríklad sedieť za počítačom a obsluhovať zákazníka niekde na druhom kontinente.

V danej súvislosti sa nezriedka píše o tom, že za socializmu Slovensko dosahovalo takmer úplnú sebestačnosť vo výrobe potravín a dnes sme ju stratili a domáca produkcia kryje asi len polovicu našej spotreby.

No tento výsledok sa dosahoval v špecifických podmienkach plánovaného hospodárstva a značného ekonomického izolacionizmu. Skutočná výmena tovarov bola blokovaná aj vo vzťahoch medzi socialistickými krajinami. Autarkia bola tak politickými podmienkami určenou nutnosťou a v skutočnosti by sa aj vtedy vlastne zrejme viac oplatilo dovážať potraviny z Maďarska a vyvážať im priemyselný tovar – teda, aby  sa uplatnil mechanizmus, ktorý tu existovala niekoľko storočí.

Česko-Slovensko sa za socializmu naozaj snažilo, aby muselo dovážať len suroviny a pokúšalo sa samostatne vyvíjať a vyrábať kompletný sortiment tovarov, strojov, dopravných prostriedkov a pod. (nie len potravín). Dokonca vyrábalo aj vlastné osobné počítače (napr. známe PMD 85). Obyčajne ale s takým výsledkom, že napriek veľkej snahe samostatná česko-slovenská konštrukcia nakoniec vždy zaostávala o pár rokov za svetovým vývojom, za svetovou špičkou a česko-slovenské produkty sa nemohli uplatniť na trhu vo vyspelých krajinách a domáci spotrebiteľ bol obchodným protekcionizmom „trestaný“ tým, že si musel kupovať len naše vlastné menej kvalitné výrobky, pričom však vo svete už existovali ich kvalitnejšie a progresívnejšie ekvivalenty, ktorým by dal normálne prednosť. Len v podmienkach uzavretého chráneného trhu česko-slovenská ekonomika so snahou „pokryť“ celý sortiment výroby a produkcie vlastnými tovarmi a tak zákonite nižšou kvalitou, mohla svoju produkciu uplatniť aspoň vo vnútri štátu. Česko-slovenské komunistické politické vedenie však malo pocit, že musí šetriť tvrdú menu, ak nejakú k dispozícii má, na skutočne potrebné produkty (najmä stroje a suroviny) a súčasne, že v rámci spolupráce socialistických krajín sa na ostatné (obyčajne menej vyspelé) krajiny nedá príliš spoľahnúť. Preto sa zdalo byť úsilie si všetko vyrobiť samostatne a doma – hoci v nižšej kvalite – a limitovať zahraničný obchod v strednodobom horizonte celkom rozumným riešením. Dnes sme, samozrejme, v EÚ súčasťou obrovského spoločného trhu s voľným pohybom tovaru, služieb, kapitálu, pracovnej sily a pod. a tomuto sa musí uspôsobiť aj naše ekonomické myslenie. Obchodné bariéry sa navyše redukovali aj v celosvetovom rámci.

Osobne by som preto hodnotenie súčasného stavu v zásobovaní potravinami  vlastne obrátil: V prípade takého malého štátu a takej otvorenej ekonomiky ako  Slovensko, je situácia – že až polovica ponúkaných potravín má domáci pôvod – vlastne úspechom  a ocenením konkurencieschopnosti nášho poľnohospodárstva.

Domnievam sa tiež, že väčšia orientácia na poľnohospodárstvo by išla doslova proti prírodným danostiam Slovenska ako prevažne hornatej krajiny. Sme z troch strán obklopení štátmi, ktoré majú výrazne lepšie prírodné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva: Maďarsko, Ukrajina, Poľsko. Keďže – ako som už uviedol – žijeme  v podmienkach voľného trhu (dokonca ani voči Ukrajine nepostavíme nejakú nepriechodnú stenu), je pochopiteľné, že Slovensko bude zaplavované ich produktmi.

Posledná kacírska myšlienka sa, ako bolo možné očakávať, týka ekonomickej efektivity poľnohospodárstva vo vyspelom európskom štáte. Signifikantné je to, že vo všetkých krajinách EÚ (vrátane Slovenska) musí byť poľnohospodárstvo dotované. Znamená to, že v skutočnosti bude jeho skutočná efektivita a miera ziskovosti ako celku (nemám na mysli niektoré špecifické odvetvia ako napr. vinohradníctvo) pomerne nízka. Uvažovať v štýle „venujme sa poľnohospodárstvu, lebo potom budeme dostávať dotácie z Bruselu“, je od počiatku v čomsi nezdravé.

Venovali by sme vlastne veľkú pozornosť odvetviu, ktoré by sme aj tak museli nakoniec dotovať z toho, čo vyprodukujú a zarobia iné odvetvia (napr. priemysel). Rakúsko môže dotovať vlastné poľnohospodárstvo práve preto, že na to poskytuje podmienky úspešný priemysel a finančný sektor. My v takej situácii nie sme.

Moderné poľnohospodárstvo ani neposkytuje dostatok stálych pracovných miest a tak nerieši ani otázku zamestnanosti. Veď v aspoň stredne vyspelých štátoch zamestnáva len okolo  0,5-7 % pracovnej sily....

Za volaním po podpore poľnohospodárstva je možno len kus vidieckeho sentimentu a snahy oceniť „tvrdú poctivú robotu našich otcov“ a „úcta k zemi, matke-živiteľke“ – teda hodnoty určite cenné, no prevažne mimoekonomické.

No musíme si priznať, že táto tvrdá poctivá práca roľníka je, žiaľ, málo platená. Nie je to preto, lebo to niekto „nariadil“, ale je to výsledok pôsobenia trhových síl a konkurencie zaostalejších poľnohospodárskych krajín s lacnou pracovnou silou.  Orientácia na poľnohospodárstvo tak znamená ponúkať slovenským občanom ťažkú fyzickú prácu s nízkou mierou zhodnotenia. Teda na svetovom trhu súťažiť cenou práce s Moldavskom, Indiou a Brazíliou.  Ktovie, či by medzi Slovákmi bol o ňu vôbec dostatočný záujem. Väčšina skôr túži po tom, aby bola IT-špecialistami než chovateľmi dobytka.

Nebolo by lepšie, keby sme túto málo platenú  prenechali krajinám s nižšou mzdovou hladinou a  vhodnejšími prírodnými  podmienkami? Napr. Ukrajine, Brazílii a podobne...

Otázka sebestačnosti vo výrobe potravín nie je o nič výnimočnejšia, ako napr. otázka sebestačnosti v ťažbe železnej rudy alebo pri výrobe oblečenia (kde tiež nie sme sebestační). Nie je preto dôvod sa príliš vzrušovať nad tým, že túto sebestačnosť nedosahujeme a zrejme nie sme ani schopní dosiahnuť. Asi nie je nič zlé na tom, ak budeme vyzývať spotrebiteľov kupovať slovenské potraviny, možno to troška aj ekonomike pomôže, ale nie je to cesta k skutočnej prosperite.

Miesto Slovenska v medzinárodnej obchodnej výmene

Sme skrátka krajinou odsúdenou na účasť v širokej medzinárodnej obchodnej výmene. Sústreďme sa preto skôr na to, aby sme my do tejto výmeny mohli ponúknuť nejaké naše úspešné produkty, za ktoré si nakúpime všetko ostatné, čo potrebujeme.

Potreba orientácie na domácu výrobu potravín by, pravda, mohla vyvstať v prípade kolapsu svetového trhu s poľnohospodárskymi výrobkami v dôsledku nejakej ekologickej alebo demografickej krízy. Ale i v takomto prípade sa domnievam, že svetový trh potravín bude v nejakej forme fungovať aj naďalej – ich dostupnosť bude však otázkou ceny a toho, kto si ich bude vedieť zaplatiť.

Slovensko sa už vlastne vydalo cestou krajiny s otvorenou ekonomikou orientovanej na rozsiahlu medzinárodnú obchodnú výmenu  a na pomerne vyspelú priemyselnú produkciu a najnovšie aj služby. Táto cesta sa ukázala pomerne úspešná a domnievam sa, že je v zásade jedinou možnou. Orientácia na turistiku, poľnohospodárstvo a pod. by pre nás znamenala vlastne regres.

My by sme sa mali dlhodobo sústrediť na ekonomické odvetvia a oblasti s najvyššou pridanou hodnotou a spojené s najmodernejšími technológiami, čo znamená tlak na ustavičnú technologickú inováciu, rast kvalifikácie v technických a prírodovedných odboroch a stály posun vpred.  Za perspektívne odvetvia najbližšej budúcnosti treba považovať IT- technológie, elektroniku, farmaceutický priemysle, špičkové finančné a servisno-obchodné služby, ale postupne aj rôzne alternatívne pohonné a energetické systémy, nanotechnológie, biotechnológie, technológie nových materiálov, biomedicínske odbory a pod.

No ani v oblasti špičkovej intelektuálnej a technologickej produkcie sa ako malý štát nemôžeme zaoberať úplne všetkým. Nevyhnutne sa musíme špecializovať.  A to na dve-tri odvetvia, v ktorých dokážeme byť skutočne dobrými a obstojíme v konkurencii aj s ostatnými (obyčajne väčšími) štátmi sveta. Produkcia v týchto vybraných odvetviach musí byť natoľko cenovo zhodnotená a natoľko komerčne a exportne úspešná, že nám zabezpečí príjmy, za ktoré si kúpime všetko ostatné.

Dnes je pre nás takýmto odvetvím výroba automobilov. Vzhľadom na technologický a ekonomický pokrok sa však pre Slovensko éra automobiliek ako ťahúňa rastu a modernizácie nezvratne postupne končí. Musíme spraviť ďalší technologický skok a posunúť sa na výroby s vyššou pridanou hodnotou a vyššou mierou technologickej vyspelosti. Inak nám hrozí stagnácia.

Ešte raz: Nežalujme sa na to, že napr. 80 % sortimentu domácej spotreby všetkých produktov musíme dovážať. Pre malý štát to je ekonomická nevyhnutnosť vplývajúca zo špecializácie. Sústreďme sa na to, aby sme mali tento dovoz čím pohodlne zaplatiť.

Pokus umelo zvyšovať podiel slovenských produktov na domácom trhu sa nemusí skončiť úspešne. Nemôžeme náš trh izolovať. Pri snahe pokryť dopyt vo všetkých oblastiach domácou výrobou sa nebudeme môcť skutočne špecializovať a dosahovať svetovú kvalitu v žiadnom odvetví a môže sa to skončiť tak, že možno na Slovensku sa síce  pokúsme vyrobiť „všetko“, ale v kvalite a na technickej úrovni, ktorá nebude zaujímavá ani pre domáceho spotrebiteľa.

Taktiež treba vziať do úvahy, že slovenský podnikateľ či zahraničná firma pôsobiaca na Slovensku s výnimkou naozaj drobných sa nemôže obmedzovať len na slovenský trh. Ten totiž (keďže sme malou krajinou) obyčajne nedokáže odobrať žiadnu produkciu v takom rozsahu, aby sa zaplatili náklady na výrobu, prevádzku a vývoj. (Náklady na vývoj sú rovnaké bez ohľadu na to, či nakoniec vyrobíte ročne napr. 100 malotraktorov, ktoré vie predať na Slovensku, alebo 700 – teda objem, ktorý by vedel predať ako poľský producent u seba doma v Poľsku.) Každý významnejší výrobca u nás preto musí vyvážať a tvrdo musí uvažovať v kritériách svetovej konkurencieschopnosti svojich produktov.

Slovenská ekonomike môže prosperovať len ako ekonomika zameraná vyslovene na export. Keďže nemáme suroviny, úrodnú pôdu, kapitál zdedený z minulosti a ani dostatočne skomercionalizovateľné prírodné krásy, môžeme ponúkať len výsledky intelektuálnej práce a našej zručnosti. V každom výrobku náš vklad môže predstavovať len ľudská práca a tzv. know-how – nie napríklad suroviny. Jediný zdroj  bohatstva našej krajiny tak sú ruky a ľudské mozgy našich občanov, ktoré musíme rozvíjať a usmerňovať. Nič iné vlastne nemáme.

Veru, nezostáva nám nič iného len na sebe tvrdo pracovať, tvrdo pracovať všeobecne a zároveň sa postarať, aby sme z výsledkov našej práce sme mali čo možno najväčší osoh.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?