Výzvy pre Európu

Autor: Daniel Šmihula | 18.12.2012 o 9:17 | (upravené 18.12.2012 o 9:22) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  464x

V minulom blogu („O prognózach svetového vývoja") som napriek prevládajúcemu presvedčeniu tvrdil, že s Európu to nemusí vyzerať až tak čierne, ako sa všeobecne hovorí. V dnešnom blogu sa k tejto otázke vrátime, a budeme sa venovať výzvam, ktorým musí Európa čeliť a ktoré musí zvládnuť, aby zostala sama sebou.

Názory na to, ktoré výzvy sú v súčasnosti pre Európu kľúčové, sa môžu rôznia. Zdá sa však,  že ich môžeme vidieť v nasledovnom súbore ohrození, na ktorú bude musieť Európa a jej národy najneskôr do dvoch desaťročí nájsť odpoveď:

  • a) Klimatické zmeny
  • b) Demografická kríza
  • c) Kríza ideologických paradigiem
  • d) Surovinový deficit
  • e) Nová technologická revolúcia
  • f) Hrozba nedostatočného politického zjednotenia
  • g) Úpadok vojenských schopností

1.    KLIMATICKÉ ZMENY

Vo svojej podstate najznepokojujúcejšou  je hrozba klimatických zmien.  Môžu byť isté pochybnosti o ich pôvode a sporiť sa o to, či ich zapríčinil človek alebo sú prirodzeného pôvodu, avšak rozhodne by sme nemali podceňovať to, že sme za posledné dve storočia vypustili do atmosféry takú zásobu fosílneho uhlíka ktorá vznikala dlhé milióny rokov a bez toho, aby existoval prirodzený mechanizmus, ako ju zase z ovzdušia „stiahnuť".

Hrozba klimatických zmien musí vyvolávať stiesnený pocit z troch dôvodov:

  • Predovšetkým toje niečo, sčím ľudstvo nemá historickú skúsenosť a preto sa toto nebezpečenstvo dokonca môže zdať byť zveličené a je ťažké proti nemu mobilizovať.
  • Druhý dôvod je taký, že ovzdušie, ktoré by bolo treba chrániť, patrí všetkým a zároveň nikomu atak ťažko dosiahnuť nejakú dohodu anapr. obmedzení ekonomických aktivít alebo investície do tzv. čistých technológií - ten, kto by tak učinil ako prvý bez koordinácie sostatnými štátmi, je postihovaný zvýšenými ekonomickými nákladmi astráca konkurencieschopnosť na medzinárodnom poli. Rozvojové štáty sa tvária, že sa ich to netýka a platiť majú vyspelé, ktoré sú za to všetko primárne zodpovedné. Tie zas nevidia dôvod, aby zvyšovali vlastné výrobné náklady, pokiaľ čínska aindická konkurencia bude veselo vypúšťať exhaláty naďalej avytláčať lacnými tovarmi Európanov aAmeričanov zo svetového trhu.
  • Najväčšie nebezpečenstvo prípadného globálneho otepľovania však spočíva vtom, že nepoznáme vskutočnosti ani mechanizmus vývoja klimatických zmien amožných odpovedí klimatického systému. Existuje nie zanedbateľná pravdepodobnosť takého scenára, že proces otepľovania sa nezastaví pri raste teploty odva- tri možno dokonca päť stupňov- sčím by sa ľudstvo iživot dokázali nejako vyrovnať, ale tento rast bude len katalyzátorom procesov (napr. uvoľnenia metánových depozitov) - ktoré budú viesť kďalšiemu nárastu teplotu odesať, dvadsať, tridsať stupňov, čo by úplne rozvrátilo existujúci ekosystém anásledne aj ľudskú civilizáciu.

 

2.    DEMOGRAFICKÁ KRÍZA

Druhým závažným problémom Európy je hroziaca demografická kríza. Európska populácia stratila schopnosť sa reprodukovať a odchádzajúce generácie nie sú adekvátne nahrádzane novými. Toto je výzva najväčšia, pretože priamo ohrozuje existenciu Európy ako civilizácie.

Žiadna civilizácia, žiadna politická štruktúra nemôže existovať bez svojich reálnych biologických nositeľov. Nevraviac o potrebe pracovnej sily v aktívnom veku a probléme zvyšovania zastúpenia staršej generácie v populácii bez toho, aby sme skutočne dokázali vytvoriť také podmienky, aby   - keďže sú zdravší než boli ich predchodcovia- sa dokázali udržať na pracovnom trhu.

Tento problém v zmysle „politickej korektnosti" môžeme všelijako obchádzať a kamuflovať, ale reálne existuje a každý demograf či historik by takúto spoločnosť označil za spoločnosť tesne pred katastrofou. Na jednu ženu pripadá menej detí, než zabezpečuje udržanie počtov obyvateľstva. Ak z pohľadu politickej antropológie je hlavnou úlohou každého spoločenstva, tak musíme priznať, že Európania v tomto zlyhávajú. Nevieme jednoznačne definovať príčiny tak veľkého poklesu natality. Je to dôsledkom zrejme celého súboru príčin - od zmeny životného štýlu, dostupnosti antikoncepcie, urbanizácie  až po materiálne problémy spojené s adekvátnym vzdelávaní a výchovou potomkov v modernej spoločnosti.

Prisťahovalectvo tento problém nerieši, pretože v konečnom dôsledku len nahrádza európske populácie neeurópskymi. Ukázalo sa, že multikulturalizmus nefunguje a prílev skupín, ktoré nie sú schopné kultúrnej a hodnotovej asimilácie do európskych spoločenstiev, alebo ju dokonca odmietajú- napr. z ideologických dôvodov (vyznávači islamu), prináša len ďalšie a nové problémy.

Vo fáze prudkého demografického vzostupu bola donedávna Čína a Latinská Amerika  a tento rast pokračuje v Afrike, Indii a na Blízkom Východe. Toto tiež mení mocenské pomery vo svete. Zmenu demografických pomerov si niekedy ani nie plne uvedomujeme. Ak napríklad v roku 1947 bolo Arabov asi 70 miliónov (teda ich počet bol porovnateľný s Nemcami alebo Francúzmi - teda jedným z väčších európskych národov), dne je ich okolo 300 miliónov a výhľadovo  do roku 2030 ich počet môže dosiahnuť 500 miliónov - teda bude porovnateľný s Európou ako celkom.

 

3.    KRÍZA IDEOLOGICKÝCH PARADIGIEM

Tretím  problémom je kríza niektorých doterajších ideologických paradigiem. Donedávna sme doslova za „európske" považovali  hodnoty pacifizmu, individuálnej slobody, multikulturalizmu, ľudských práv, voľného trhu, konzumnej spoločnosti  a zastupiteľskej demokracie, ktoré sa naplno presadili v šesťdesiatych rokov a sedemdesiatych rokoch ako náhrada za hodnoty, ktoré sa vtedy zdali (i v dôsledku svetových vojen) prekonané: nacionalizmus, konzervativizmus, etatizmus, náboženstvo, vojenské a pracovné cnosti, rešpekt k povinnostiam voči štátu, spoločnosti a pod.

No aj tieto nové hodnoty  sú dnes spochybňované. Sčasti oprávnene, pretože boli presadzované nekriticky a bez ohľadu na realitu (a žiadnu odvekú „európskosť" nepredstavovali, veď produktom európskej civilizácie bol aj Adolf Hitler),  a sčasti tiež ako výsledok skepse novej mladej generácie, ktorá nahrádza generáciu sformovanú pod vplyvom hodnotových paradigiem šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. (Obrazne to môžeme opísať tak, že generácia vychovaná na pesničkách Beatles je vymieňaná generáciou metal punku a štýlu gothic.) Navyše pocit ohrozenia sociálnych istôt, ktorý je dôsledkom straty európskej konkurencieschopnosti a následne aj prosperity, vyvoláva donedávna nepredstaviteľné myšlienkové a politické pohyby. Dnes už aj politici najväčších európskych štátov, ktorí sa považujú za „stredný politický prúd" (Merkelová, Sarkozy) tvrdia, že multikulturalizmus zlyhal alebo že v ich krajine je príliš veľa prisťahovalcov.  Nie sme v stave objektivizovať, či majú pravdu alebo nie, no takéto výroky by boli nemysliteľné napr. v roku 1998. Keď sa dnes stali súčasťou akceptovaného politického slovníka, znamená to, že prebehla istá zmena v spoločenskom a politickom myslení, ktorá zasiahla celú populáciu.  Môžeme ju vnímať negatívne, ale je reálnym faktom.

 

4.    SUROVINOVÝ DEFICIT

Zdá sa, že Európa bude zakrátko čeliť nedostatku surovín. Jej vlastné zásoby sú nedostačujúce a možnosti dovozu budú limitované hroziacim poklesom ich ťažby a konkurenciou iných odberateľov. V minulosti   európske veľmoci ovládali veľké koloniálne územia, čo bolo okrem iného zdôvodňované práve potrebou získať dostatok surovín. Po druhej svetovej vojne, dospeli k názoru, že na zabezpečenie prísunu surovín vôbec nie je potrebné dané územia politicky priamo kontrolovať a že lacnejšie je suroviny získavať na základe obchodnej výmeny, čím odpadajú náklade na priamu správu daných území. (S výnimku niekoľkých  „perál", ktoré vychytali Británia a Holandsko, boli kolónie v podstate stratová záležitosť-  pre také krajiny ako Nemecko, Taliansko a Francúzsko určite.) Od roku 1960 fungovala svetová ekonomika na tom základe (zjednodušene), že krajiny tretieho sveta dodávali suroviny, vrátane energetických a niektoré poľnohospodárskej produkty a Západ spolu s japonskom priemyselnú produkciu a služby. Tvrdilo sa dokonca, že surovín je na svetovom trhu prebytok a ich relatívna cena s výnimkou ropy dlhodobo klesá. V osemdesiatych rokoch sa ale do postavenia industrializovanej krajiny dostali aj 4 východoázijské tigre a po roku 2000 sa objavil fenomén krajín BRIC (Brazília, Rusko, India Čína) - teda nových priemyselných dynamicky sa rozvíjajúcich veľmocí, ktoré majú tiež eminentný záujem o suroviny. Na surovinovom trhu sa tak  objavil okrem krajín Západu nový, alternatívny odberateľ a zároveň poskytovateľ priemyselných tovarov, strojov a technicky  vyspelých zariadení a služieb. Čína si dokonca vykupuje surovinovú produkciu viacerých afrických štátov na roky dopredu a na rozdiel od západných vlád ani nevynucuje na miestnych vládcoch tzv. dodatočné obchodné podmienky v podobe nátlaku na vnútornú demokratizáciu a rešpektovanie ľudských práv. Monopol Západu na priemyselnú produkciu a moderné technológie  je už v súčasnosti vážne narušený. Pokojne sa môže stať, že Európa nebude mať na svetovom trhu vlastne čo ponúknuť. Azda okrem kapitálu nazhromaždeného v minulosti, niektorých  finančných služieb, módnych značiek a nostalgických destinácií pre turistické výlety.

Sme teda vo fáze rastúceho dopytu po takmer všetkých surovinách a súčasne v stave, keď ľahko dostupné náleziská  sú už do veľkej miery vyčerpané a ťažba sa výrazne predražuje. Nedá sa vylúčiť, že v blízkej budúcnosti dôjde dokonca  k výraznému poklesu reálne vyťažených objemov- platí to predovšetkým v prípade ropy a niektorých vzácnych kovov.  Cena surovín na rozdiel  od nedávnej minulosti stúpa, konkurencia sa zostruje a rastie aj politický, vojenský  a ekonomický vplyv krajín, ktoré ich vlastnia. Možno očakávať, že niektoré mimoeurópske veľmoci (Čína, Rusko, USA) ani nepripustia v prípade surovín voľný trh a doslova si pre seba vyhradia podstatnú časť ich svetovej produkcie. Európske národy tomu môžu čeliť len  troma - štyrmi základnými stratégiami a ich kombináciou:

  • Obnoviť svoje postavenie ako producenta žiadaných produktov svysokou pridanou hodnotou avysokou mierou technologickej aintelektuálnej náročnosti- potom Európu jednoducho nebude možné vyradiť zglobálneho trhu azároveň budú mať Európania vždy dosť finančných prostriedkov na nákup surovín
  • Získať politickú kontrolu - priamu alebo nepriamu nad oblasťami, kde sa suroviny nachádzajú. Môže to mať charakter včlenenia týchto oblastí do EÚ (napr. Ukrajina, Azerbajdžan, Rusko, Kazachstan, Austrália) alebo nejakej novodobej formy kolonializmu (pod ľubovoľným vznešeným názvom)
  • Obnoviť vojenské kapacity Európy, ktoré sú schopné kontrolovať prístupové cesty do Európy- predovšetkým síl námorných, leteckých akozmických. Príslušníci vnútrozemských národov to často nepostrehnú, ale vskutočnosti 90% obchodnej výmeny EÚ svonkajším svetom sarealizuje morskou cestou. Spoliehanie sa na americké loďstvo a jeho kontrolu nad svetovými oceánmi nemusí stačiť. USA sa môžu rozhodnúť sledovať viac vlastné záujmy a taktiež sa sila ich loďstva, letectva akozmických síl môže stať nedostatočnou vzhľadom na rast námornej moci Číny, Indie a iných nových veľmocí.
  • Sústrediť sa na technológie, ktoré znižujú surovinovú závislosť - na efektívnejšie výrobné postupy vyžadujúce nižšie surovinové aenergetické vstupy, alternatívne metódy získavania energia ziných zdrojov ako sú fosílne palivá- napr. veterné aslnečné elektrárne a prechod na alternatívne pohonné systémy vdopravných prostriedkoch- elektromobily alebo vodíkový pohon.

 

Ak to môžeme zhrnúť:

Európsky kontinent má dnes už málo vlastných surovín, je to citeľné najmä v oblasti energetických surovín, ako je ropa a plyn. Na rozdiel od situácie v r. 1955-2000, dnes už nie sú suroviny tak jednoznačne voľne dostupné na svetovom trhu. Vyplýva to nie len z obmedzenosti ich zásob ale aj zo zvýšenej spotreby novoindustrializovaných krajín a oblastí  ako sú Čína, India, Brazília, Latinská Amerika, krajiny juhovýchodnej Ázie a pod.

Európa môže akceptovať ich zvyšujúcu sa cenu na trhu s vysokou mierou konkurencie, ale potom si na ne musí zarobiť- to znamená poskytovať také produkty a služby, ktoré budú jedinečné. V našom kontexte sa Európa a Západ všeobecne musia pokúsiť o nový technologický skok, ktorý Európe opäť vráti jej výnimočnosť a technologickú prevahu. Ďalšou cestou je napr. sústredenie sa na vlastné surovinové zdroje, ich efektívne využitie a recykláciu, ale čo tiež vyžaduje nové technológie.

 

5.    NOVÁ TECHNOLOGICKÁ REVOLÚCIA

S týmto súvisí aj štvrtá úloha pre európske národy - dostať sa opäť na špicu technologického pokroku. Perspektívy budúcnosti Európy v správnom svetle totiž uvidíme len pri analýze postavenia Európy v minulosti a v súčasnosti. Dlhodobo - od 18. storočia- sme  vnímali európsku civilizáciu  a jej odnože v Amerike, Austrálii, Rusku a pod. ako čosi, čo má vo svetovom meradle výnimočné postavenie. To však nebolo samozrejmé ale bolo výsledkom toho, že európske krajiny ako prvé dokázali vykročiť smerom k modernej spoločnosti, ktorá je charakterizovaná vedeckým myslením a aplikáciou vedeckých poznatkov v praxi, kapitalizmom, industrializmom a modelom moderného štátu. Fenomén Európy a jeho výnimočnosť - tak ako ich  chápeme zo pohľadu 17.-20. storočia - bol neodlučiteľne spätá s vedeckou, technickou a následne aj ekonomickou prevahou, ktorú Európania mali a bola výsledkom série technologických revolúcií od 14. storočia až do polovice 20. storočia. Potom akoby v inováciách Európa stratila dych a dnes si charakteristiky moderného sveta osvojili aj iné oblasti sveta a dokážu tak Európe a Západu všeobecne v ekonomickej a technickej oblasti úspešne konkurovať.

Zjednodušene: dokážu vyrábať to isté, no za výrazne nižšiu mzdu. Priemyselná výroba a iné ekonomické činnosti sa tak začali v sedemdesiatych rokoch presúvať do Číny a niektorých Ďalších niekdajších rozvojových krajín. To je jedným z hlavných zdrojov krízy stredných vrstiev vo vyspelých krajinách. Ich zručnosti si do veľkej miery  osvojila aj pracovná sila v juhovýchodnej Ázii a Latinskej Amerike a v cenovej konkurencii s nňou pracujúce vrstvy v Európe nedokážu uspieť.

Hrozí tak, že „nožnice" v ekonomickej a životnej úrovni medzi európskymi krajinami a vybranou skupinou rozvojových krajín sa môžu začať zatvárať (t.j. rozdiel sa bude zmenšovať). Európa a Západ všeobecne prestali byť monopolným výrobcom žiadaných priemyselných produktov poskytovateľom moderných technológií a výlučným držiteľom pokročilejších zbraňových systémov.

Pritom na udržanie našej výnimočnosti a blahobytu, od ktorých sa odvíja  i naša bezpečnosť a politický a sociálny systém, je byť tými, kto na svetovom trhu dokáže ponúknuť produkciu s vysokou mierou pridanej hodnoty. Podľa možnosti niečo také, čo iní ponúknuť nedokážu. V našom prípade môže ísť len o špičkovú high-tech produkciu. To znamená, že  sa musíme orientovať na masívnu podporu vedy, techniky, inovácií a tiež by sme za samozrejmé mali opäť začať považovať vysokú mieru investícií i individuálneho pracovného nasadenia.

Európa zatiaľ potrebným kapitálom a ľudskými zdrojmi ako-tak disponuje... Ešte stále preto môžeme dúfať, že nová technologická revolúcia sa odštartuje, ak už nie v celej Európe naraz, tak aspoň v jednom jej regióne a to v Škandinávii, ktorá na to má spoločne so Singapúrom, USA a východnou Áziou najlepšie predpoklady (tojkombinácia voľný kapitál+technologické know-how+proinovatívna politika) O jedno - dve desaťročia to už nemusí byť pravda.

Rozhodne však platí, že v prípade, že Európania nebudú na špici vedeckého a technického pokroku, ich postavenie vo svete, ekonomický význam a životná úroveň bude zákonite relatívne klesať a budú s istým časovým odstupom úmerné hustote osídlenia a zdrojom, ktoré ponúka samotný európsky kontinent.

 

6.    HROZBA NEDOSTATOČNÉHO POLITICKÉHO ZJEDNOTENIA

Hľadať riešenie je nevyhnutné aj na  pretrvávajúca roztrieštenosť a obmedzená schopnosť jednotného postupu Európy.

Voľakedy európske mocnosti boli mocnosťami svetovými. Už spomenutý niekdajší technologický náskok z nich robil veľkých hráčov a umožňoval im mocensky zasahovať v Ázii, Afrike a pod. Toto postavenie však už  do veľkej miery stratili.

Z globálneho pohľadu totiž  Francúzsko, Taliansko a podobné veľké európske krajiny sú v súčasnosti malými krajinami v porovnaní s Čínou, Indiou a Spojenými štátmi.  Ich konkurencii dokážu Európania vzdorovať len ako jeden celok. Integráciu preto nevyhnutne potrebujú. Tento celok však musí byť spravovaný a riadený dostatočne efektívne a s vysokou mierou akcieschopnosti. Nie je veľa spôsobov, ako to dosiahnuť. Historicky sa vyselektovalo len pár a jedným z nich je model efektívnej a funkčnej federácie. Asi inú šancu nemáme, ak nechceme skončiť tak, ako sa párkrát v dejinách prihodilo spolkom hašterivých mestských štátikov, keď zrazu museli čeliť nejakému veľkému teritoriálnemu impériu.

 

7.    ÚPADOK VOJENSKÝCH SCHOPNOSTÍ

Málo diskutovaným problémom je vážny pokles vojenskej moci európskych štátov a taktiež vojenských schopností a zručností jednotlivých  európskych populácii.

To sme povinní vidieť vo svetle tej skutočnosti, že v žiadnom prípade nemôžeme vylúčiť vojenské ohrozenie Európy a taktiež ani globálny vojenský konflikt. Nadchádzajúca redistribúcia moci vo svetovom meradle preň môže byť vynikajúcim spúšťačom. To, že my vojnu nechceme, nič neznamená. Nechcelo ju ani Francúzsko v roku 1938-40, pretože jeho obyvatelia dospeli k celkom rozumnému záveru, že vojny nemôžu nič získať a neprinesie im nič iné než utrpenie nestačili. Vojne sa napriek tomu nevyhlo.

Všetky  úvahy o tom, že vojna je taká ničivá, že s ak nej nikto neodhodlá, alebo že všetky mocnosti sú navzájom ekonomicky previazané a preto nebudú proti sebe bojovať, sú taktiež logické. Avšak za posledných dvesto rokov boli zopakované viackrát a svetový vývoj ich nepotvrdil. Mysleli si to napr. aj v r. 1913. Bolo príliš neskromné sa domnievať, že práve dnes musíme mať pravdu a akúsi zmluvu s prozreteľnosťou. V zásade od čias vzniku Svätej aliancie žiadna nová vojna v Európe nemusela byť- bol daný mechanizmus na dohodu rozhodujúcich veľmocí - ale vyskytol sa ich nezanedbateľný počet....

Pokiaľ hlavnými vojenskými mocnosťami boli európske  alebo všeobecne západné štáty a hlavné ohnisko potenciálneho nového globálneho konfliktu bolo v Európe, bolo volanie po odzbrojení, demilitarizácii, zrušení vojenskej služby  a výchove k pacifizmu adekvátne. Dnes je však situácia iná- prudko rastie vojenská moc štátov z niekdajšej mocenskej periférie: India, Čína, Brazília, Irán, Pakistan, Indonézia, Turecko - ale dokonca aj Maroko či Thajsko- sú dnes vcelku impozantné vojenské mocnosti. Nemôžeme sa pritom spoliehať na to, že ich politické myslenie bude ovládané takou mierou pacifizmu, ako je to v prípade európskych liberálnych demokracií. Môžeme sa dôvodne obávať, že mnohé z týchto štátov môžu na ceste budovania modernej spoločnosti prechádzať porovnateľnou fázou „národného imperializmu", ako napr. v rokoch 1850- 1950 prešli európske štáty - teda že budú mať pocit, že svoje postavenie vo svete môžu alebo sú dokonca povinné zlepšiť použitím vojenskej sily.

Doteraz nezhodnoteným faktorom je všeobecný pokles vojenských zručností a znalostí v európskych národoch. Toto know-how je dnes obmedzené len na malú skupiny profesionálov. V prípade väčšej konfrontácie to zbavuje európske národy mobilizačných rezerv a taktiež samostatnej rekonštrukcie vojenskej sily v prípade okupácie alebo inej katastrofy. Ešte horšie je mentálne demobilizácia. A to už kritizovaná predstava, že žiadna vojna už nebude a sme schopní sa s každým nejako dohovoriť ,pretože predsa nemôže byť taký zlý, že dohodu bude odmietať....

 

8.    ZÁVER

Oproti uvedeným výzvam či globálnym trendom  je súčasná doznievajúca hospodárska kríza, ktorá je výsledkom predovšetkým skončenia obdobia pozitívnych ekonomických efektov informačno-komunikačnej technologickej revolúcie, ktorá prebehla približne v rokoch 1985-2000, len druhoradým  fenoménom.

Ďalšie javy, ktoré ju sprevádzajú: dlhová, finančná, ekonomická, dôchodková a pod. sú totiž  len vonkajším prejavom neschopnosti Európy na uvedené výzvy adekvátne odpovedať.

Ak však Európania nenaskočia na vlak „novej vlny technologických inovácií" a nepodarí sa im dosiahnuť dostatočnú a primerane efektívnu politickú jednotu, ekonomické a politické postavenie európskych krajín a Európy ako takej bude naďalej pozvoľne klesať. Dôjde postupne k periferizácii Európy a v novom svete nakoniec Európa zaujme také postavenie, aké jej prislúcha vzhľadom na počet obyvateľov, prírodné zdroje a pod. a aké mala napr. v 14. storočí. Nové centrá ekonomickej a politickej moci budú v Ázii. Európania budú mať ešte dosť dlho náskok  v životnej úrovni i kvalite individuálneho života, no aj ten môžu začať strácať. Pomyslené „nožnice" sa začnú opäť zatvárať - v krajnom nie len rastom  na strane bývalých rozvojových krajín ale aj poklesom na strane západných.

Čierna vízia európskej budúcnosti je taká, že ak sa do chodu vecí aktívne nezasiahne, už okolo roku 2030 - 40 bude môcť byť Európa charakterizovaná ako upadajúca oblasť mimo hlavných centier svetovej ekonomiky a len s priemernou úrovňou technologického rozvoja. Jej schudobnené štáty spomínajúce na zašlú slávu budú v závislom postavení na úspešnejších mimoeurópskych veľmociach a  ich obyvateľstvo bude starnúť a v pokročilom štádiu nahradenia inou, neeurópskou populáciou, ktorá bude prinášať svoje hodnoty a svoju- neeurópsku kultúru.

Ak sa však Európania  dokážu koncentrovať na  výroby s najvyššou priadnou hodnotou (to znamená, že zostanú na špici technologického vývoja), dosiahnu adekvátnu politickú jednotu, obnovia  svoju reprodukčnú kapacitu a vojenskú silu, oživia svoje politické myslenie a dokážu sa adaptovať na prípadné klimatické zmeny, zjednotená Európa môže stále hrať úlohu globálnej veľmoci.

Máme teda dve alternatívy: vybudovanie efektívnej silnej federalizovanej a efektívne fungujúcej Európy orientovanej na špičkové technológie alebo postupnú periferizáciu.  A to všetko v stave výrazných a dnes neodhadnuteľných klimatických zmien.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?