O prognózach svetového vývoja.

Autor: Daniel Šmihula | 14.12.2012 o 20:09 | (upravené 17.12.2012 o 15:18) Karma článku: 4,97 | Prečítané:  567x

Len málo vecí je zradných ako pokusy predpovedať budúcí vývoj. Politické a ekonomické usporiadanie je kategória veľmi dynamická a podlieha mnohým vplyvom.

Každá podoba sveta so sebou vždy priniesla aj svoju vlastnú sériu predpovedí, ktoré však boli takmer vždy založené na extrapolácii aktuálne najnovších trendov do budúcnosti -  často neprimerane vzdialenej. Možno aj chýba fantázia alebo odvaha predstaviť si svet inak, než poznáme z bezprostrednej skúsenosti.  Tak sa dá predvídať budúcnosť na päť, desať možno s trochou šťastia na pätnásť rokov dopredu, ale nie napr. na polstoročie, ako sa nezriedka robí. Preto všetky úvahy o tom, ako bude vyzerať svet, postavenie jednotlivých veľmocí a pod. niekedy v roku 2050 sú postavené na piesku. Dovtedy totiž  môže vstúpiť do hry množstvo dnes nepredvídateľných faktorov, vrátane klimatických zmien a nových technologických revolúcií.

Za svoj nie príliš dlhý život som osobne zažil asi štyri formy svetového usporiadania, pričom v každom z týchto usporiadaní existovala osobitná vízia budúcnosti sveta.

Politiku som začal vnímať na konci sedemdesiatych rokov. Bol to svet, v ktorom jednoznačne dominovali dve veľké a tri menšie mocnosti „Severu", pričom tento Sever bol ideologicky rozdelený na dva protistojace tábory. Doznievala ešte spomienka na kolonializmus a mnoho ľudí- a to aj na Západe - vcelku realisticky pod dojmom dekolonizácie, porážky USA vo Vietname a sovietskych budovateľských úspechov (najmä v oblasti produkcie ocele na hlavu  a pri dobývaní kozmu) očakávala skoré víťazstvo socializmu. Existujúce usporiadanie sa projektovalo aj do sci-fi literatúry. Aj v budúcnosti mali dominovať belošské národy vedené USA a ZSSR a ostatní mali mať skôr okrajové postavenie a dodávať príbehom len také  exotické korenie.

V osemdesiatych rokoch bol vyspelý svet stále rozdelený na dva tábory, hoci viera vo víťazstvo komunizmu sa rozplynula. Skôr a očakávalo dlhodobé mierové súžitie. Zato sa veľmi intenzívne špekulovalo o tom, kedy Japonsko ekonomicky predbehne Spojené štáty  a že 21. storočie bude japonské. Do pozornosti sa prvýkrát dostával aj pozoruhodný ekonomický rast štyroch východoázijských tigrov.

Obdobie rokov 1990-2005 bolo charakterizované zánikom ZSSR ako svetovej veľmoci, rozkladom komunistickej ideológie a  výnimočným  triumfom Spojených štátov, ich spojencov a liberálno-demokratickej ideológie, ktorú reprezentovali. Ľahko bolo uveriť, že takýto stav sa petrifikuje na dlhé desaťročia a možno bude reprezentovať akýsi „koniec dejín". Dnes sa nad tým môžeme len pousmiať....

Veď v posledných rokoch sme svedkami relatívneho úpadku západných štátov a naopak, vzostupu Číny, Ruska, Brazílie a Indie. To sa dokonca interpretuje takým spôsobom, že niekedy okolo roku 2040-2050 budú India a Čína najväčšími svetovými veľmocami.

Možno áno, možno nie. Pri prognózach presahujúcich jedno desaťročie je radno zachovať opatrnosť.  Už teraz sa zdá, že obdobie stabilného  dvojciferného rastu čínskej ekonomiky sa blíži k svojmu koncu, ak sa už neskončilo.

Mimochodom, úvahy o budúcom víťazstve Ázie nad Západom či úpadkom Európy  nie sú  ničím novým. Sú integrálnou súčasťou európskeho politického vizionárstva. Prvýkrát sa začali objavovať okolo roku 1890 v súvislosti s rastom moci USA a Japonska. V zásade boli hlboko pravdivé, pretože to výnimočné postavenie aké mala Európa po priemyselnej revolúcii, keď vlastnila „monopol na modernitu a industrializmus", je ťažko zopakovateľné. No práve skúsenosť posledných stodvadsiatich rokov nás nijako neoprávňuje k predstave, že Európa musí neodvratne a jednosmerne smerovať len k úpadku. Za toto obdobie sa totiž aj pomer jej ekonomickej sily k USA, Rusku (ZSSR) a Japonsku, azda ako najväčším ekonomickým konkurentom vyvíjal veľmi zložito. USA napríklad veľkosťou svojej  ekonomiky v dvadsiatych rokoch Európu predbehli, avšak v sedemdesiatych rokoch zas Európa predbehla ich (EÚ je dnes stále najväčšou svetovou ekonomikou). Japonsko do druhej  svetovej vojny zažívalo dynamický vzostup, potom prišiel náhly pád v dôsledku vojnovej porážky, opätovný rýchly rast, no ktorý bol v deväťdesiatych rokoch vystriedaný stagnáciou, z ktorej sa doteraz nedostalo. O ruských vzostupoch a pádoch netreba ani hovoriť. Rusko zažilo obdobia ekonomického rastu (približne 1890-1915, 1925-1941, 1943-1980, 1999-2008, 2010-2012 ), no i dramatického úpadku a stagnácie.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?