„Európske únie“ staroveku

Autor: Daniel Šmihula | 29.12.2011 o 23:23 | (upravené 30.12.2011 o 11:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  895x

Gróf Richard Nikolaus von Coudenhove-Kalergi (1894-1972) vo svojej knihe Pan-európa vydanej v roku – ak ma pamäť neklame - 1923 použil známy príklad z antických dejín, aby varoval európske štáty pred tým, čo ich postihne, keď sa nedokážu zjednotiť a integrovať.

Náš milý gróf spomenul osud starovekých gréckych mestských štátov, ktoré boli svojho času silné, mocné, vyspelé a dynamické a poskytli nám základ európskej kultúry, no v jednom momente sa ukázali byť príliš slabými, malými a nesvornými a prevalcovali ich väčšie teritoriálne štáty: Macedónsko a nakoniec Rím. Analogický osud predpovedal aj Európe svojich čias a napríklad Rusko či ZSSR rovno označoval ako potenciálne „Macedónsko Európy“.

Tieto jeho prirovnania boli mnohokrát použité počas priekopníckeho a zároveň optimistického obdobia európskej integrácie, keď bolo treba presviedčať západoeurópsku verejnosť o potrebe zjednotenia. A to dokonca tak, že sa z nich stalo klišé.

Kuriózne však je, že lamentovanie nad obmedzenosťou antických Grékov, ktorí neboli v stave pochopiť a prekonať obmedzenia mestského štát a tak museli biedne zahynúť, čo hrozí aj Európe, je do veľkej miery zavádzanie.

Antickí Gréci pochopili problém limitovaných možností malých mestských štátov a snažili sa ich úporne prekonať. Ich úsilie bolo možno urputnejšie a nakoniec tragickejšie než európske integračné aktivity po roku 1945. Minimálne preto, že ich svet bol drsný a za neúspechy sa tvrdo platilo.

Gréci sa azda od archaických čias snažili vytvárať spolky mestských štátov, vedomosť o čom nie je v modernej dobe príliš rozšírená.

Nebudeme sa venovať napr. Peloponézskemu alebo Korintskému spolku, ktorých vnútorná štruktúra bola taká, že mali svojho jednoznačne určeného hegemóna, takže vzťahy v nich boli nerovnoprávne, no sústredím sa na dva spolky – Achajský a Aitoský, ktoré sa snažili o rovnoprávne postavenie členov.

Vznik a vnútorná štruktúra oboch spolkov bola v stručnosti asi nasledovná:

V IV. storočí pr.n.l. po víťazstve Filipa Macedónskeho, potvrdenom v lamijskej vojne, a odlive veľkej časti populácie na východ boli obce materského Grécka politicky marginalizované a prežívali v závislosti na helenistických monarchoch a najmä blízkej Macedónii. V polovici 3. storočia pr. n. l. grécke obce túto závislosť čiastočne prekonali vytvorením dvoch regionálnych spolkov: Achájskeho a Aitolského.

Aitolský spolok združoval obce a kmeňové spoločenstvá v strednom Grécku na sever od Korintského zálivu, v oblasti, ktorá bola mimo záujmu hlavných veľmocí. Kedy presne vznikol, nevieme, no jeho význam vzrástol niekedy na začiatku 3. storočia pr. n. l. Vnútorná štruktúra Aitolského spolku sa z dnešného pohľadu zdá byť nesmierne progresívna, blízka federálnemu modelu. a je možno škoda, že nedostala príležitosť sa viacej rozvinúť. Mohla slúžiť ako návod na prekonanie obmedzení mestských štátov, no i dovtedajších spolkov.

Aitolský spolok poznal pravdepodobne okrem občianstva svojich obcí aj spoločné občianstvo spolku. Všetci jeho občania sa mohli schádzať na sneme (synoda) raz alebo dvakrát do roka a predstavovali tak najvyšší orgán spolku – aj tu vidíme, že nedospeli ku koncepcii zastupiteľskej snemovne a nutnosť zhromažďovať všetkých občanov znamenala, že spolok sa nemohol príliš zväčšiť. Tento snem rozhodoval o vojne a mieri, medzinárodných zmluvách, daniach a o prijímaní nových alebo rušení starých zákonov. Volil aj hlavného predstaviteľ spolku (stratega), ktorý predsedal snemu aj spolkovej rade a bol veliteľom spoločnej armády a viedol vojenské operácie, tajomníka a pokladníka.

Spolok mal aj svoju spolkovú radu (synedrion), v ktorej boli zastúpení jednotliví členovia a to (aké nóvum!) proporčne podľa ich vojenskej sily poskytovanej do spoločnej armády. Spolková rada rozhodovala o priebežných záležitostiach a pripravovala zasadnutia spolkového snemu. Bežnú agendu zabezpečovala spoločná vnútorná výkonná rada. Spolok na rozdiel od iných gréckych spolkov si nekládol len vojenské alebo politické ciele. Okrem spoločnej zahraničnej politiky a armády v rámci spolku bola zavedená ekonomická štandardizácia, jednotné dane, spoločná mena a spoločný systém váh a mier...

Spolok bol prvým spojencom Rimanov na gréckej pôde a počas prvej macedónskej vojny, keď Rimania bojovali s Hannibalom a macedónskym Filipom V. súčasne, fakticky zabránil, aby Filip mohol vyslať vojská do Itálie. Neskôr sa však postavil proti ďalšiemu rastu moci Ríma a hľadal spojenectvo s ríšou Seleukovcov. Avšak po víťazstve Rimanov v r. 189 pr. n. l. sa spolok ako vazalský štát podriadil rímskemu senátu. Gréckym mestám zostala vlastná správa, no na „poriadok“ v Grécku už dozeral rímsky prefekt (správca) provincie Macedonia.

Po zriadení provincie Macedonia r. 27 pr. n. l. Aitolský spolok spolu s ostatnými gréckymi obcami vplynul do rímskej provinčnej správy – hoci bývalé mestské štáty v Grécku mali omnoho väčšiu mieru vnútornej autonómie ako ostatné rímske provinčné mestá. V 2. až 6. storočí n. l. dokonca Grécko zažilo obdobie nebývalej prosperity a rozkvetu.

Aitolskému spolku podobný Achájsky spolok sa taktiež sformoval na začiatku 3. storočia v strednej a severnej časti Peloponézu a aktívne začal vystupovať asi od roku 280 pr. n. l. Počas celého 3. storočia pr. n. l. zápasil najprv s Macedónskom a Spartou a neskôr hlavne s Aitolským spolkom.

V Achájskom spolku nebol oficiálne žiadny hegemón, každá obec si zachovala vlastnú ústavu. Hlavnými orgánmi spolku boli dve zhromaždenia všetkých občanov spolkových miest (Synklit a Synoda), ktorí dosiahli vek 30 rokov. Synoda sa schádzal dvakrát do roka, volili sa na ňom hodnostárov spolku a rozhodovali o spolkových záležitostiach. Synklit sa schádzal len vo výnimočných situáciách a riešili sa na ňom otázky mimoriadneho významu. Presný rozdiel medzi nimi nie je známy. Existovala aj volená rada spolku. Výkonnú moc malo niekoľko volených hodnostárov, z ktorých najvýznamnejšie postavenie mal stratég a tajomník. Synklit, synod a stratég riadili spoločné veci spolku. Rozhodovali o otázkach vojny a mieru, organizácii armády a loďstva, financovania spolku, prijímaní nových členov a urovnávaní sporov medzi členskými štátmi. Výkon každodennej agendy zabezpečovalo kolégium damiurgov, ktoré sa skladalo po jednom zástupcovi z každej obce.

Spolok mal aj jednotný menový systém a systém mier a váh. Každý členský štát prispieval do spoločnej pokladnice stanoveným vkladom a poskytoval aj určený vojenský kontingent. Existovala aj predstava o spoločnej občianskej identite.

Napriek značnej formálnej demokratickosti týchto orgánov, v skutočnosti sa na rokovaniach synodu a synklitu zúčastňovali len najbohatší občania, ktorí si mohli dovoliť cestovať na ich zhromaždenia a stráviť tam na vlastné náklady niekoľko dní, ak nie týždňov. Opäť sa stretávame s tým, že priama demokracia, ak má byť ako-tak funkčná, bola obmedzená na rozmery menšieho mestského štátu alebo kantónu, v rámci ktorého sa občania môžu bez osobitných ťažkostí zísť a prerokovať svoje záležitosti. Azda len v súčasnosti, keď máme k dispozícii inštitút referenda (a adekvátny byrokratický aparát na jeho organizáciu), masovokomunikačné prostriedky a možnosť napr. internetového hlasovania, sa stala priama demokracia v územne veľkých štátoch predstaviteľnou.

Vojenská moc spolku sa v mieri (r. 217 pr. n. l.) skladala zo žoldnierskeho vojska (asi 8500 mužov) plateného zo spoločnej pokladnice a zboru zloženého z kontingentov občanov jednotlivých členských štátov (3300 mužov). Samozrejme, jednotlivé obce mali aj vlastnú občiansku domobranu, ktorú v prípade vojny podriadili spoločnému veleniu, takže občianska armáda spolku mohla narásť až na 12 000 mužov.

Achájsky spolok využil oslabenie Macedónska po prvej macedónskej vojne a po roku 197 pr. n. l. prinútil k vstupu do spolku aj Spartu. Tak ovládol celý Peloponéz. Počas obdobia svojej najväčšej moci spolok dokázal postaviť do poľa asi 12 000 vojakov, pri úplnej mobilizácii v čase achájskej vojny azda o niečo viac ako 20 tisíc.

Spolku však postupne začalo vadiť rímske zasahovanie do gréckych vecí, najmä keď Rimania porazili Macedóniu a spravili z nej svoju provinciu. Vôbec to neznamená, že Rimania boli voči závislým gréckym obciam a spolkom nejakí nadmerne požadovační – skôr opak je pravdou, celá rímska elita bola predsa filhelénska a mocenská dominancia Ríma bola faktickým stavom, nie zámerom Grékov nejako ponížiť. Grékom však prekážali aj také opatrenia rímskeho senátu a rímskeho prefekta provincie Macedónia, ako bol zákaz vojen medzi rímskymi spojencami a povinnosť prijať späť všetkých politických vyhnancov.

Neľúbosť voči Rímu explodovala v roku 146 pr. n. l. v tzv. achájskej vojne a spolok sa postavil proti Rímu. Vo vojne však bol porazený a jeho územie spustošené. Spolok, ako politický útvar závislý na Ríme, zostal zachovaný. V roku 27 pr. n. l. bol včlenený do provincie Achaia a spomína sa ešte v 3. storočí n. l.

Je to zaujímavé, ale v tomto období Atény stáli mimo takýchto spolkov a vlastne aj mimo aktívnej mocenskej politiky – až na rok 88 pr. n. l., keď sa pridali k pontskému kráľovi Mitridatovi a zle na to doplatili...

Hlavnými nedostatkami Aitolského a Achajskeho spolku bola nepružnosť a pomalosť ich vnútorného rozhodovacieho procesu. Vyplývala azda z neschopnosti a neochoty preniesť rozhodovacie právomoci na vyššie centrum a stať sa skutočnými federáciami. Žiarlivo spolu súperili a nedokázali vytvoriť skutočne celogrécky spolok. Prišli navyše neskoro a nakoniec ani neboli spôsobilé koncentrovať takú mieru ľudských a ekonomických zdrojov, aby mohli v II. Storočí pr.n.l. konkurovať rímskej republike. Taktiež zdanlivo mestskému štátu, ktorý ale ovládal v Itálii, Hispánii a iných oblastiach Stredomoria značné územie a spravovať ich (priamo alebo nepriamo pomocou vazalov a italických spojencov).

V istom momente aj akoby antickí Gréci stratili súdnosť, schopnosť si reálne uvedomiť vlastné mocenské postavanie a žili v oblakoch minulej slávy....

Museli za to tvrdo zaplatiť....

Ak teda používame príklady z dejín ako varovanie pre našu súčasnosť, čo metodicky nemusí byť vždy adekvátne, je dobré nevyberať len to, čo sa nám aktuálne hodí, ale vidieť veci v širšom kontexte. Ukáže sa tak, že dejiny sú omnoho pestrejšie a dá sa z nich čerpať viac poučení, ako sa všeobecne myslí.

Ak dnes hovoríme o problémoch vo fungovaní a riadení Európskej únie, analógia s dejinami antického Grécka nám neponúka len ukážku toho, čo sa stane s osamoteným štátom, ktorý je malý a slabý, ale aj to, čo sa stane so zoskupením takýchto štátov, pokiaľ toto nie je schopné vytvoriť efektívny mechanizmus vnútorného rozhodovania a riadenia.

(Blog je založený na textoch z mojej novej knihy „Najstaršie dejiny spoločnosti, štátu a práva“.  Vo vydavateľstve sa hádam hnevať nebudú...  )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?