Česká predchodkyňa nórskeho vraha.

Autor: Daniel Šmihula | 3.8.2011 o 14:34 | (upravené 5.8.2011 o 10:13) Karma článku: 12,55 | Prečítané:  4399x

Anders Behring Breivik patrí dnes azda medzi najnenávidenejších ľudí na planéte. A zaslúžene…  Jeho čin však pripomína dnes do veľkej miery zabudnutý skutok jednej jeho českej predchodkyne, ktorá tiež svoje konanie zdôvodňovala bojom proti zlej skazenej spoločnosti, ktorá jej ubližovala.

Mám na mysli Olgu Hepnarovú (1951-1975) - poslednú a zrejme aj najmladšiu a najkrajšiu ženu popravenú v Česko-Slovensku (ak si odmyslíme roky 1939-45).

Už dávnejšie som sa o nej chystal niečo napísať, pretože jej prípad ma zaujímal rovnako z právneho ako aj z medicínskeho hľadiska, ale nejako som sa nikdy nerozhýbal.

Až Breivikov čin mi tento starý prípad aktualizoval a tak vnútorný pretlak sa k veci vyjadriť prelomil  hranice prirodzenej lenivosti.

Tu si neodpustím poznámku, že ma veľmi rozčuľuje, ak sa Breivikove zločiny opisujú  v médiách ako „popravy“. Nie, neboli to popravy. Popravy sú výkonom spravodlivosti na základe právoplatného rozsudku legitímneho súdu. Toto boli vraždy. A platí to nie len v Breivikovom prípade, ale aj pre všetky ostatné prípady, keď neviem prečo – azda v snahe použiť zjemňujúci eufemizmus - novinové titulky lákajú čitateľov  akýmisi  „mafiánskymi popravami“ alebo „brutálnymi popravami nevinných obetí“. Je to podľa môjho názoru neprípustné prenikanie žargónu z prostredia organizovaného zločinu do verejného života.

Ak sa vrátime k pôvodnej téme a Olge Hepnarovej, tak treba povedať, že bola vcelku peknou kočkou. Zrejme aj to prispelo k tomu, že dodnes jej čin nebol zabudnutý a zdá sa, akoby dodnes mala svoj malý a veľmi svojrázny fanklub. Bohužiaľ, jej obete nie, tie sú zabudnuté a anonymné, čo odhaľuje veľa o temnejšej stránke ľudskej povahy.

 

Naša Olga Hepnarová dňa 10. júla 1973 nasadla do nákladného auta, ktoré si prenajala  v požičovni áut, a okolo 13.45 vpálila do zástupu ľudí čakajúcich na električkovej zastávke pred domom číslo 9 na dnešnej pražskej triede Milady Horákovej.  

Výsledok?

Osem  mŕtvych a takmer dve desiatky zranených.... Našťastie nemala prístup k automatickým zbraniam, výbušninám a iným sofistikovanejším prostriedkom.

Nechala sa zatknúť a k činu sa manifestačne hlásila. Krátko pred ním rozoslala viacerým redakciám svoje listy, v ktorých opísala zdôvodnenie svojho konania. Tvrdila, že sa chcela pomstiť spoločnosti, ktorá ju ako celok odmietla a  zavrhla.... (to má spoločné s Breivikom):

 

"Vážení, prosím, abyste přijali tento list jako dokument. Byl napsán na obranu proti případnému znevážení mého činu, také jako poukázání na to, že jsem člověk pohybující se dosud v mezích duševní normy... Dnes ukradnu autobus a plnou rychlostí vjedu do davu lidí. Stane se to pravděpodobně někde v Praze 7. Zaviním smrt x lidí. Budu souzena a potrestána....

.... Kdybych odešla jako neznámý sebevrah, bylo by to pro vás příliš laciné. A protože společnost je tak velký suverén, že není schopna sama sebe obsloužit, bývá někdy souzena soukromě... Toto je můj rozsudek: Já, Olga Hepnarová, oběť vaší bestiality, odsuzuji vás k trestu smrti přejetím.“

 

Mimochodom, podobný bombastický  štýl majú všetci takýto páchatelia. Osobujú si úlohu „pomstiteľa“ krívd páchaných celou spoločnosťou, či už na nich osobne, alebo ako Breivikom prípade na „celej Európe“.

Aj počas vyšetrovania uvádzala do zápisníc výpovede v rovnakom štýle:

 

"Jestliže má společnost svědomí ničit jednotlivce, tak naopak jednotlivec má to svědomí ničit společnost....

Chtěla jsem se pomstít celé společnosti, včetně své rodiny, neboť všichni se ke mně chovají nepřátelsky".

 

Hepnarová svoj čin neľutovala, s obhajcom nespolupracovala a vyjadrovala vnútorné uspokojenie z jeho spáchania. Vyhlasovala sa za duševne zdravú a súd na základe posudku znalcov konštatoval, že konala v stave, keď si bola vedomá svojich činov. Znalci ju jednoznačne definovali ako patologickú osobnosť a  bolo konštatované, že  v mladosti trpela hebefrenickou  schizofréniou, no nemalo to vraj vplyv na jej spôsobilosť rozoznať charakter a protiprávnosť tohto svojho konkrétneho skutku, za ktorý bola tak plne trestnoprávne zospovedná. Veď „...trestné právo predsa počíta s tým, že páchateľ je vo svojej podstate abnormálnou osobnosťou.“ A u Olgy neboli zistené žiadne známky zníženej rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti....

Súd nevzal do úvahy ani to, že pár dní pred spáchaním činu sa úporne snažila vyhľadať psychiatrickú pomoc, no bola odmietnutá....

Svoju úlohu zohrala vo vtedajšej spoločenskej situácii  aj snaha prípad vzhľadom na verejné pobúrenie rýchlo uzavrieť a príliš sa s drzou a arogantne vystupujúcou kočandou nepárať. Žiadne poľahčujúce okolnosti neboli akceptované.

Proti tomu asi nie je možné nič namietať- nie je predsa možné tolerovať, aby si jednotlivci svoje vlastné problémy ventilovali takýmto spôsobom – výbuchom frustrácie a  agresie na nevinných ľuďoch. Väčšina z tých, ktorých Olga zabila, boli navyše dôchodcovia- mladší stihli uskočiť... Teda vlastne príslušníci jednej z najzraniteľnejších skupín spoločnosti. Pritom možno- aký to paradox! – práve starší ľudia boli tými, kto mohol Olinku možno najviac pochopiť a byť k nej láskavý.

Olga Hepnerová bola jednoznačne páchateľom a spravodlivo niesla dôsledky za svoj čin. Zároveň však bola v mnohých aspektoch aj obeťou, čo nie je nezvyčajné a takáto situácia sa nie až tak zriedka opakuje. Myslím, že mediálne je známy prípad Karly Faye Tuckerovej (1959-1998) popravenej v Texase, za vraždu, ktorú spáchala, keď mala dvadsaťtri, ako mladá narkomanka a prostitútka od svojich štrnástich. Po rozsudku  si odsedela pätnásť rokov v cele smrti a bola popravená už  ako dôstojná milá dáma a rešpektovaná manželka väzenského pastora. Vysvetlenie jej nápravy je vcelku je jednoduché- cela smrti bola pre ňu prvým ako-tak zdravým prostredím, do ktorého sa dostala.... A na rozdiel od Olgy Hepenrovej  svoje činy pre popravou úprimne ľutovala.

Táto naša Olinka  pochádzala z vcelku spoločensky etablovanej rodiny. Neskôr sa sťažovala len na istý citový chlad, ktorý v nej panoval, ale to nie je žiadna výnimočná situácia.  Možno povedať, že ako dieťa bola veľmi dobrou a poslušnou žiačkou. S nástupom puberty sa však všetko zvrátilo a začala dostávať do problémov so svojim okolím. Bola sociálne izolovaná a šikanovaná. V pätnástich sa pokúsila a samovraždu a strávila následne vyše roka na psychiatrii v Opařanoch, čo bola asi drsná skúsenosť. Vraj tam bola opakovane znásilňovaná spolupacientkami a to bol údajne dôvod, prečo sa u nej vyvinula bisexuálna orientácia....  V liečebni jej diagnostikovali   hebefrenickú schizofréniu.

Nakoniec sa vyučila za knihviazačku, no nedokázala sa nikam normálne zaradiť, nemal veľa priateľov a nebola príliš obľúbenou. Mala divné stavy, keď s nikým nekomunikovala. Stále sa cítila byť postihovaná a odstrkovaná. Možno keby sa v kritických obdobiach dospievania dostala do spoločenského prostredia, ktoré by bolo voči nej tolerantnejšie a chápavejšie, možno by sa so svojimi osobnostnými zvláštnosťami vedela viacej vyrovnať a predsa len sa ako-tak socializovať a nemať pocit, že je sama proti celému zlému svetu... Voči svetu, v rámci ktorého už nemá zmysel rozlišovať, kto je vinný a kto nie.... Olga toto šťastie (a ani jej obete) nemala. Zrejme naozaj stále dokola narážala na sociálne prostredie, ktoré ju považovalo za „divnú“, netolerovalo, že ona by mohla byť „trochu iná“ a odmietalo ju.  Svojím spôsobom musela strašne trpieť.

Je to naozaj až na zamyslenie, či naozaj tzv. väčšinová a vo svojej podstate priemerná spoločnosť nie je extrémne netolerantná a odmietavá voči tým, „čo nie sú ako ostatní“ a či naozaj takýto ľudia nemôžu daný stav interpretovať ako akési „spiknutie“ väčšiny, ktorej príslušníci sa nikdy nemuseli  nikomu odlišnému prispôsobovať, pretože stále nachádzali dostatok možností na sociálny kontakt s „rovnakými“ ako sú oni.... Je to problém nie len ľudí podpriemerných a „abnormálnych“ (nazvime ich krajšie „s osobitým životným štýlom“) ale v konečnom dôsledku aj nadpriemerných a výrazných.....

 

V prípade Olgy Hepnarovej sociálna izolácia, isté nepriateľstvo okolia  v kombinácii s patologickou osobnosťou a možno aj duševnou chorobou namiešali koktail, výsledkom ktorého bola agresívna reakcia a zákerná podlá niekoľkonásobná vražda, ktorú Olga  plánovala dlho a paradoxným zvráteným spôsobom bola na ňu hrdá.

 

Psyciatrický a psychologický posudok znalcov bol nasledovný:

 

„….že jádro osobnosti včetně základních povahových odchylek, které ji charakterisují, zůstává u psychopatů nezměněno, takže nelze předpokládat, že by se obviněná Hepnarová v budoucnu podstatněji změnila ve svých schizoidních, hysterických a agresívních rysech osobnosti. Jediné, co je možno u psychopatů očekávat je, že se povahové vlastnosti mohou zmírňovat nebo zhoršovat, obvykle vlivem zevní situace nebo postupujícími involučními změnami v pokročilejším věku a pod., čili že u některých může dojít k dočasné nebo trvalejší kompensaci nepříznivých vlastností, takže méně narážejí na své okolí, u jiných zas naopak ke zhoršení v tomto ohledu.

     Co se týče obviněné, je zde nepříznivá okolnost v kombinaci zvláště nevýhodných povahových odchylek, které se mohou doplňovat a vzájemně posilovat, takže kdyby např. u ní v nynější době došlo ke ztlumení agresivity po vykonané "pomstě", bude ji patrně dále vést hysterická složka ke snaze odreagovat nevybité emoce a provokovat okolí svým chováním a z odezvy okolí zas sbírat důkazy pro své pocity ukřivděnosti. Je možno předpokládat, že podobným způsobem budou možnost kompensace a potlačení některé dílčí nepříznivé vlastnosti rušit vlastnosti zbývající.

     Další částí otázky je, zda je u obviněné možno počítat s dosažením takového stavu, aby se stala platným členem společnosti, čili zda je u ní možná resocialisace.

     K tomu uvádíme, že u obviněné je v popředí jejího cítění a vztahů nenávist proti společnosti, která je hluboce zafixovaná postupným vývojem od dětských let a je dále rozvíjena psychologickými a jinými mechanismy, jako je přičítání vlastních agresívních tendencí ostatním /projekce/, nadměrné kompenzování pocitů méněcennosti v pocit nadřazenosti, shledávání důkazů z četby a z kontaktu s antisociálními jedinci na podporu vlastních předpokladů o špatnosti lidské společnosti. Lze říci, že si na podobných základech vytvořila svéráznou ideologii (na okraji rukou psaná poznámka - nepoužívat výrazu ideologie! - pozn. autora), vlastní světový názor, který sotva bude ochotna měnit.

     Vedle toho jde o osobu citově chladnou, která nemá vytvořeny náležité emoční vztahy k okolí, jejichž základy vznikají v dětských letech. Má zvýšený sebecit, ale nikterak necítí s druhými, jak dokázala nejen v projednávaném trestném činu, ale již v dřívější době, svým lhostejným postojem k osudu sestry a nájemníků domku, který zapálila. Ve vztahu k poslednímu tr. činu rovněž neprojevila zatím žádné známky soucitu a výčitek svědomí nad smrtí tolika osob.

 

4.apríla 1974 ju Mestský súd v Prahe uznal vinnou a vyniesol nad ňou rozsudok smrti. Najvyšší súd rozsudok potvrdil a prezidentská milosť jej udelená nebola.

13.marca 1975 bola Olga Hepnarová popravená obesením vo väznici na Pankráci.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?