Revolúcie v arabskom svete a ich perspektíva

Autor: Daniel Šmihula | 28.4.2011 o 14:41 | (upravené 28.4.2011 o 21:03) Karma článku: 13,97 | Prečítané:  9592x

Súčasnú vlnu revolúcií v arabskom svete musíme považovať len za začiatok dlhšieho obdobia násilia a nepokojov. Prirovnanie k roku 1989 v strednej Európe pokrivkáva. Vhodnejšie je prirovnať ju k obdobiu rokov 1848-1970 v západnej Európe - teda dobe revolúcií a konfrontácií na pozadí prechodu od tradičnej, hierarchickej, autoritárskej a v podstate agrárnej spoločnosti k spoločnosti  modernej, liberálnej a demokratickej.

Jasným determinantom vývoja nutne vedúceho k celospoločenskej kríze bol aj obrovský historicky bezprecedentný populačný rast. Ak v roku 1947 bolo Arabov okolo 70 miliónov, tak v súčasnosti je ich okolo 300- 350 miliónov. V arabských spoločnostiach je zastúpenie mladej generácie veľmi vysoké, pričom aj pre najbohatšie spoločnosti arabského sveta je takmer nemožné naplniť očakávania jej príslušníkov. Pre tieto spoločnosti ani nie je dnes k dispozícii taký ventil, aký mala Európa v 19. storočí, keď sa nachádzala v podobnej situácii – emigráciu do zámoria. Vysťahovalcov z arabských krajín nikto nechce.... Výsledkom je rast spoločenského napätia a revolučná situácia. Na to, ako sa bude vyvíjať situácia v budúcnosti je prakticky nemožné odpovedať. Otázka, že či si mladí Arabi vyberú nakoniec radikálny islam alebo liberálnu demokraciu západného strihu, je klišé. Proces bude mať istotne viacero dlhých fáz a nakoniec jeho výsledkom môže byť politický systém, ktorý bude zmesou domácich tradícií, západnej demokracie a niečoho iného, o čom teraz nemáme ani tušenie...

Okrem toho v každej krajine môže byť iný. Len veľmi hrubý odhad podľa sociálno -ekonomických ukazovateľov by mohol naznačovať, že napr. v Tunisku, kde HDP na hlavu podľa parity kúpnej sily dosahuje 9480 amerických dolárov (2010, údaj Medzinárodného menového fondu), by mohol byť prechod k demokratickému pluralitnému politickému systému reálny – aspoň takému aký je v balkánskych štátoch (Srbsko- 10 800, Rumunsko 11 860). Tunisko je navyše pod silným francúzskym a talianskym kultúrnym vplyvom. V Egypte s HDP 6 350 dolármi podľa paritnej kúpnej sily na obyvateľa, to bude náročnejšie. V Líbyi je síce tento ukazovateľ pomerne vysoký (13 800), no je výsledkom nie vlastnej aktivity obyvateľstva, ale hlavne ropného bohatstva („lacných“ peňazí získavaných bez potreby modernizovať spoločnosť). Pred rokom 1969 patrila Líbya k najzaostalejším krajinám, potom zažila vládu výstredného plukovníka (takže nie je možné nadviazať na nejaký pozitívny odkaz z minulosti) a krvavá občianska vojna nie je faktorom, ktorý prispieva k vytvoreniu umiernenej demokratickej vlády. Skôr to naznačuje smerovanie k nejakej forme aspoň dočasnej diktatúry.... Pre porovnanie, na Slovensku je HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily 22 129 amerických dolárov a svetový priemer je 10 886...

O Sýrii a Jemene je predčasné hovoriť. Situácia sa tam ešte nevykryštalizovala. V tieni krajín, kde vývoj nabral radikálny násilný smer zostalo napr. Maroko a Jordánsko. V týchto krajinách nedošlo k zvrhnutiu vlád, no tieto boli nútená pristúpiť k istým ústupkom, demokratizácií a prehĺbeniu modernizácie. Takáto cesta – cesta reforiem bez revolúcie prinášajúcej diskontinuitu moci, tradície a spoločenských hodnôt- býva často z dlhodobého pohľadu efektívnejšia než najslávnejšie revolúcie a preto ani takýto vývoj nesmieme podceňovať.....

Osobitnú otázku predstavuje postavenie islamu v súčasných arabských revolúciách a obava západných štátov z víťazstva islamského radikalizmu. V tejto súvislosti treba spomenúť, že   súčasné revolúcie sú v skutočnosti po dlhom čase prvými veľkými ľudovými hnutiami v arabskom svete, ktoré sa nenesú v duchu islamského radikalizmu a predkladajú požiadavky skôr vyplývajúce z arzenálu európskeho demokratického politického myslenia. Niekedy si plne neuvedomujeme rýchlosť plynutia času a striedania mladých generácií. Pre generáciu dnešných arabských dvadsiatnikov nie sú náboženstvo a radikálny islam tak atraktívne, ako boli pre dvadsiatnikov okolo roku 1990. A z európskych dejín by sme mali vedieť, že s akou radosťou nastupujúca mladá generácia zvykne napľuť na politický odkaz svojich otcov....

Nezabúdajme ani, že to, čo nazývame západné politické hodnoty: sloboda, demokracia, ľudské práva a pod. - i keď nám sa zaprášenou rutinou - je v podstate pre obyvateľov iných častí sveta dosť atraktívnym fenoménom. Pravda, pre ich vlády obyčajne menej....

Islam ako náboženstvo principiálne nemá problém s demokraciou a sociálnou rovnosťou v ich základnej podstate (rovnoprávnosť jednotlivcov, vláda ľudu, obsadzovanie politických funkcií voľbou). Islam (aspoň jeho sunnitská vetva) je demokratickejší a rovnostárskejší než napr. katolicizmus s hierarchiou laikov, kňazov, biskupov a pod. Vo východnom Stredomorí 7.-8. storočia nie náhodou bol vnímaný ako veľmi príťažlivé politické a sociálne hnutie usilujúce sa o spravodlivejšie spoločenské usporiadanie. Islam má ale problémy s ďalšími atribútmi modernej spoločnosti a to so sekularizmom,  liberalizmom a skutočnou rovnoprávnou toleranciou (nie podmienečným tolerovaním!). Na rozdiel od modernej európskej spoločnosti v islamskej spoločnosti existuje úzke prepojenie politického a náboženského života. Politické usporiadanie i právo sú determinované náboženstvom. A keď je raz niečo dané od pánaboha, nemožno to ľudským zásahom zmeniť: Pokiaľ sa to týka čisto teologických problémov, tak to je akceptovateľné, ale čo ak je zrazu náboženstvom predpísaný napr. systém obchodného, rodinného a iného práva? A to podľa modelu z ranného stredoveku.... Potom tieto otázky  nie je možné ani podriadiť nejakému mechanizmu hľadanie kompromisov, tolerancie  a ľudskej tvorivosti. Veď so spomenutými príkazmi od nebeskej vrchnosti žiadne kšefty založené na kompromisoch robiť nedajú... Islamská spoločnosť má potom zásadná ideologický problém s akoukoľvek modernizáciou zabehaného náboženstvom určeného stavu. Analogicky takýto prístup síce umožňuje tolerovanie ostatných náboženstiev a myšlienkových prúdov, ale nie to aby boli považované za skutočne rovnoprávne (Pravda s veľkým začiatočným písmenom predsa môže byť len jedna).

Samozrejme, musíme si byť vedomí, že v každej arabskej krajine je postavenie islamu a islamského práva iné. Napríklad v  Libanone a Tunisku je základom občianskeho práva nie právo islamské ale francúzsky Code civil. V Egypte, Alžírsku a Iraku majú zmiešaný právny systém s prevahou francúzskych vzorov (islamské právo si zachovalo vplyv v oblasti rodinného práva).

To, v čom bol moderný európsky model organizácie od 19. storočia výnimočný, ale nebol rozdiel v náboženstve (nie islam ale kresťanstvo), ako sa mnohí domnievajú- aj kresťanstvo je náboženstvom a teda v ponímaní jeho prívržencov zjavenou vyššou pravdou- ale rozdiel v prístupu k náboženstvu a jeho vplyvu na verejný život. V Európe sa na prelome 18. a 19. storočia presadilo oddelenie náboženstva od politiky – a tak vznikla možnosť sformovania skutočne modernej politiky a riadenia verejných vecí. Hoci je pravdou, že kresťanstvo malo k tomu výraznejšie vnútorné predpoklady než islam: neexistuje žiadne „kresťanské právo“, ktoré upravuje všetky stránky života a dodržiavanie ktorého je súčasťou praktikovania náboženstva, kresťanstvo vzniklo ako disidentské hnutie v rímskom štáte, takže má tradíciu koexistencie s nie kresťanskou politickou mocou a taktiež sa v jeho prípade v snahe oddeliť svetskú a duchovnú sféru dá oprieť o známy Kristov evanjelický výrok: „Čo je cisárovo cisárovi, čo je Božieho Bohu.“

Z nášho pohľadu preto „bodmi zlomu“ vo vývoji súčasných arabských revolúcií budú asi tie momenty, kedy by v rámci modernizácie spoločenského a politického života malo dôjsť k sekularizácii a ohraničeniu vplyvu náboženstva na súkromnú sfére, priznania plnej spoločenskej a politickej rovnoprávnosti arabským kresťanom a židom vrátane slobody konvertovania od islamu k inému náboženstvu a umožnenie manželstiev moslimských žien s nemoslimskými mužmi.

Bez príklonu k sekularizmu, občianskym slobodám a náboženskej tolerancii bude arabská demokracia neplnohodnotnou - bude sa obmedzovať na možnosť istej politickej angažovanosti ľudu a výberu osôb do politických funkcií voľbou – ale zastupujúcich len jeden ideologický smer (islam). Tak nejako, ako by mal fungovať politický život v dnešnom Iráne alebo ako sa mali naplniť nám známe úvahy reformných komunistov o „demokratizácii socializmu“- istotne by to bolo lepšie ako autoritársky režim, ale taktiež nič moc....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?