David Schweickart: Po kapitalizme (Ekonomická demokracia)- recenzia

Autor: Daniel Šmihula | 16.3.2011 o 21:54 | Karma článku: 5,67 | Prečítané:  1861x

David Schweickart: Po kapitalizme (Ekonomická demokracia) Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2010  (recenzia)

Autor (1942) je profesorom matematiky a filozofie na jezuitskej Loyola University Chicago. Istý čas pôsobil dokonca aj v Prahe.

Vo svojej knihe prezentuje svoju kritiku kapitalistického systému a zároveň načrtáva svoju víziu alternatívy- tzv. ekonomickej demokracie.

S jeho kritikou kapitalizmu, ako systému  generujúceho veľké sociálne rozdiely možno v mnohom súhlasiť. Vcelku potvrdzuje moju staršiu tézu, že vo vyspelých západných krajinách sa proces demokratizácie a vyrovnávania sociálnych rozdielov, ktorý prebiehal približne v rokoch 1900-1980, skončil a v súčasnosti sme povinní hovoriť o opätovnom narastaní sociálnych a príjmových rozdielov a o skutočnej oligarchizácii verejne politiky, ktorú ovládli plne profesionálne tímy špičkových politikov, straníckych bossov a  imagemakerov napojené na rôzne finančné a mediálne zoskupenia.

V novej ekonomickej demokracii by podľa autora mali platiť nové zásady:

Podniky by sa nepovažovali za objekty voľne predateľné na trhu ale za spoločenstvá. Riadila by ich zamestnanecká samospráv, ktorá by vyberala vrcholový manažment.

Príjmami pracujúcich by boli podiely na zisku podľa ich zásluh.

Investície by sa realizovali prostredníctvom Národného investičného fondu kontrolovaného štátom a dopĺňaného na základe daní. Nie z úspor súkromných osôb. Každý región by dostal ročne pridelenú na investície sumu podľa počtu obyvateľov.

Individuálnym podnikom a jednotlivcom by sa poskytovali investície pomocou siete verejných investičných bánk, ktoré by pri posudzovaní podnikateľského zámeru vzali do úvahy nie iba ziskovosť ale aj sociálne a ekologické aspekty projektu.

Súkromné podnikanie by nebolo zakázané, ale prakticky by existovali len drobní a strední podnikatelia, ktorí by sami riadili svoje menšie firmy.

 

Tento model, pochopiteľne okamžite vyvolá rad otázok:

Komu by podniky patrili? Ak zamestnancom, tak by sa veľmi rýchlo vyvinul akýsi podielnicky družstevnícky kapitalizmus s cieľom dosahovať najväčšie zisky pre podnik i na úrok zvyšku spoločnosti, snaha obmedziť prijímanie nových pracovníkov, aby sa nezmenšovali podiely, respektíve ich odsúvanie do druhoradej pozície „nevlastníkov“  (nevraviac o prípadných vnútorných sporoch a zápasoch o podiely). Ak by patrili štátu či „spoločnosti“, tak existujúci zamestnanci by mohli mať snahu ich v tichosti vytunelovať....(Riešením by bolo napr. akési doživotné „pripísanie“ pracujúcich k danému podniku, takže by vedeli, že na jeho ďalšej existencii sú bytostne závislí.) Stav, že pracovníci nemajú zmluvne zaručenú mzdu ale len podiel na zisku, je síce motivujúci, ale čo bude, ak napr. podnik bude v strate? (V kapitalizme stratu znáša kapitalista, pretože robotníkom dlhuje fixnú zmluvne stanovenú mzdu bez ohľadu na hospodárske výsledky- alebo im rovno povie, že ich musí prepustiť.) Zamestnanci budú pracovať zadarmo? Nebudú musieť túto stratu ako faktickí podielnici dokonca  znášať? Nerozpŕchnu sa kdekade? (Alebo- ako som už uviedol- budú musieť byť k danému podniku v podstate prifarení, aby museli s ním znášať jeho osud.) Zdá sa, že v takomto modeli  ekonomickej organizácie by zamestnanci stratili jednu výhodu, ktorú im kapitalizmus priniesol- a to slobodu zamestnávateľa v podstate hocikedy opustiť a zamestnať sa inde. Táto sloboda, ktorú dnes považujem za samozrejmú,  je v Európe až produkt druhej polovice 19.storočia- dovtedy to tak nebolo a nemám na mysli len poddanstvo a nevoľníctvo- aj rôzne zdanlivo zmluvne viazané pracovné sily: paholci, tovariši, učni a pod. boli viazaní zmluvami častokrát na dlhé roky, pričom často pracovali len za stravu, byt a „vyučenie“, pričom prípadná mzda sa im vyplácala napr. len raz do roka. Odísť pred vypršaním dohodnutej doby nebolo zákonne možné.

 

Úvahy o rôznych formách verejného investovanie sú logickým dôsledkom toho, že principiálne odmieta existenciu veľkého bohatstva v súkromných rukách a tým pádom aj možnosti investovania zo súkromných zdrojov. Takže nemali by sme žiadny súkromný kapitál – ani tzv.  veľký a ani ten, ktorý vznikol v bankách z úspor jednotlivcov.

Peniaze by zrejme slúžili len na okamžitú spotrebu a ľudia by mali žiť od výplaty do výplaty- vkladať do sporiteľní, ktoré by neposkytovali úrok, by bolo zbytočné  (ale iste by dochádzalo k istej forme primitívnej tezaurácie, ako napr. v ZSSR, kde príjmovo vyššie skupiny nakupovali zlato a umelecké diela  v miere, ktorá vyvolávala u našinca údiv-  u nás predsa len isté formy investície resp. kváziinvestície boli možné: družstevné byty, záhrady, chaty...).

Ľuďom by to nedávalo možnosť sa rozhodnúť, ako samostatne naložia so svojimi peniazmi. Investície by nemohli využiť súkromné úspory, ale len štátne príjmy z daní. Znamenalo by to, že na ich získanie by nemohli byť použité „cukrové“ metódy- napr. zvýšením úrokov z vkladov s cieľom  presvedčiť obyvateľov, aby odložili spotrebu a vložili peniaze do banky, ktorá by ich mohla požičať štátu alebo podnikateľom na investovanie, ale len „bičové“ – napr. zvýšenie miery zdanenia, čo by mohlo byť vnímané ako forma štátneho vykorisťovania.

Navyše, ak by o o investícií nerozhodoval človek, ktorý  vie, že nesprávnym rozhodnutím príde a vlastný majetok, ale nejaký  úradník v Schweickartovej „investičnej agentúre“, je zrejmé, že rozhodovanie o investíciách by nemuselo byť najefektívnejšie. Alebo by sa museli prijať tvrdé sankcie a brutálna miera osobnej zodpovednosti za nesprávne rozhodnutie: Zle si investoval? Guľka do hlavy... V tom prípade by sa ale musela vytvoriť mocná kontrolná organizácia v štýle tajne polície, ktorá by sa zákonite dostala nad všetkých ostatných občanov, čo by ale znamenalo koniec slobody a demokracie.

Pri nedostatočnej efektivite rozhodovania o investíciách by logickým trendom bolo túto neefektivitu kompenzovať ďalšími a väčšími investíciami, čo v navrhovanom systéme znamená zvyšovanie miery daňového zaťaženia. Výsledkom by bolo asi to, že občanom by štát nechal len mzdu pokrývajúcu len najzákladnejšie potreby z mesiaca na mesiac.

Naívne pôsobí úvaha, podľa ktorej by štát mohol suplovať súkromné investovanie pôžičkami, ktoré by zabezpečoval vydávaním nových peňazí. Vraj by tak nevznikali negatíva vyplývajúce z „úžerníckeho“ súkromného kapitálu, nikto by nič nestrácal a výroba by sa zvyšovala. Akoby zabudol na to, že vydávaním nekrytých peňazí a ich realizáciou na trhu (podnikateľ by poskytnuté finančné prostriedky musel umiestniť na trhu, aby si nakúpil napr. stroje a suroviny), by sa zvyšovala inflácia prv ako by prišiel afekt z novej podnikateľskej investície. Takže by to vlastne „zaplatili“ všetci ostatní občania, ktorí by zrazu zistili, že za rovnaké množstvo peňazí si môžu kúpiť menej tovaru, pretože  je drahší – suroviny na jeho výroby a aj výrobné kapacity „skúpil“ spomenutý podnikateľ, ktorého nákupy nie sú kompenzované odloženou spotrebou niekoho iného.

Schweickart pripúšťa existenciu súkromného podnikania, nie je však jasné, ako ho obmedziť ak, aby sa nestalo „veľkým“ a existencia nadmerne bohatého človeka neohrozovala sociálnu rovnosť. Je síce možné v prvom štádiu tých veľmi bohatých podnikateľov vyvlastniť, ale ako zabrániť, aby z úspešných stredných podnikateľov nevznikali ďalší superboháči?  Ak by sa im v tom bránilo administratívne (ako trocha nejasne naznačuje Schweickart ), z ekonomického pohľadu by sme neefektívne  obmedzovali prínos, ktorý by mohol plynúť  z ich kapitálu a talentu.

Schweickart volá aj po zákaze tokov kapitálu medzi krajinami (pri neexistencii súkromného kapitálu to ej aj logické). Odstránili by sa tak všetky nevýhody z nich vyplývajúce (vydieranie vlád odchodom do zahraničia a pod.) ale bohužiaľ aj výhody. Nie je jasné, odkiaľ by chudobné krajiny mali brať investície na vlastný rozvoj- mali by čakať, dokiaľ sa potrebný kapitál neakumuluje u nich? Alebo by boli možné len vládne pôžičky? (Podľa skúsenosti s rozvojovou pomocou zväčša premrhané.)

Žiada aj reštrikciu medzinárodného obchodu, aby sa stal „spravodlivým“. A to tak, aby vyspelejšie štáty v prípade dovozu tovaru z menej vyspelých uvalili na takýto tovar tzv. sociálnu tarifu- akési clo, ktoré by kompenzovalo nižšie mzdové náklady v menej rozvinutých krajinách a poskytovalo by sa týmto krajinám ako istá spravodlivá kompenzácia. Zároveň by to bola istá ochrana pracovných miest vo vyspelejších krajinách.

Je nepochybné, že pri takomto režime obchodovania by medzinárodný obchod prakticky ustal, pretože by prestal fungovať mechanizmus komparatívnych  výhod. Subjekty vo vyspelých krajinách by nenakupovali tovar v menej bohatých, pretože platením sociálnej tarify by sa jeho cena vyrovnala domácemu. A menej vyspelé krajiny by tak boli poškodené, pretože záujem o ich produkty by výrazne klesol, lebo by nemohli konkurovať často tou jedinou výhodou, čo majú, a to nízkou cenou.

 

Schweickartom predkladaný koncept ekonomickej demokracie nepôsobí pre slovenského čitateľa cudzo- pripomína mnohé úvahy o modely reformovaného liberálnejšieho a ekonomicky efektívnejšieho socializmu, rôzne chozrazčoty, ekonomické reformy, gulášové socializmy  a perestrojky.

V podstate uskutočniteľný je a zrejme by aj ako-tak fungoval. Ale hodil by sa skôr do klasickej industriálnej spoločnosti okolo roku 1930 (ale úplne najlepšie do agrárno-remeselníckej občiny) a miera jeho ekonomickej efektivity by bola zrejme nižšia než súčasného kapitalizmu (zrejme nie vyššia, ako bola v krajinách  tzv. reálneho socializmu). Vyžadoval by rôzne regulácie, kontroly, obmedzenia a pod. s cieľom podriadiť logiku ekonomického života ideálu usporiadania sociálnych vzťahov. Nebol by príliš naklonený zmenám vyplývajúcim napr. z inovácií alebo hospodárskeho rastu, pretože by narúšal stabilizované pomery.

Možno by znamenal šťastnejšiu a menej stresujúcu spoločnosť. Ale musel by byť zavedený na celom svete súčasne, pretože krajiny, ktoré by ho zaviedli len u seba, by zákonite začali ekonomicky, technologicky a mocensky zaostávať za krajinami, ktoré by pokračovali v súčasnom modeli trhového kapitalizmu (so všetkými dôsledkami pre ich bezpečnosť a nálady obyvateľstva).

Ak by sa takýto systém zaviedol na celom svete, výsledkom by bola sieť izolovaných, silne centralizovaných zbyrokratizovaných krajín, ktoré by spolu moc neobchodovali (narúšalo by to horko-ťažko vyvážené vnútorné pomery), životná úroveň by nepresahovalo napr. životnú úroveň socialistického Česko-Slovenska z roku 1988, ideálom by bola skôr stabilita ako rozvoj (prináša by totiž rôzne irregularity do stabilizovaného systému) a v medzinárodných vzťahoch by panovala skôr nedôvera a xenofóbia. Je však pravdepodobné, že majetkové rozdiely by boli menšie a hrali menšou úlohu v medziľudských vzťahoch (ale mohli by sa objaviť rozdiely vyplývajúce z postavenia v mocenskom aparáte). Možno toto je ideál, ktorý si Schweickart želá presadiť aj na úkor ekonomickej efektivity, rozvoja a slobody.

Pripomína to ale  ideál komunistický, alebo zo starších období Lópezovú Paraguaj alebo agrárno-militaristickú Spartu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?