Ako otec- zakladateľ im dal aj vlastný národný mýtus a koncepciu dejín. Takú koncepciu, v ktorej stotožnil český národný živel s husitským hnutím a protestantizmom všeobecne (ako prejavom odboja voči nemectvu a Viedni). Túto koncepciu následne spopularizoval o dve generácie mladší Alois Jirásek vo svojich beletristických historických dielach.
Samo o sebe by to nebolo nič zvláštne, stotožnenie národa a náboženstva sa vyskytuje u Rusov, Poliakov, Írov, Holanďanov a pod. Špecifickosť českého prípadu bola v tom, že v danom momente sa k protestantizmu hlásilo len.... asi 2% Čechov. A takýto prípad stotožnenia národa a národného cítenia s tak nepatrnou komunitou a naopak, odmietnutie náboženstva (katolicizmu), ktoré vyznáva väčšina obyvateľstva, ako cudzieho, nenárodného, je skutočne unikátny....
Výsledkom bol rozpor medzi národným a náboženským cítením, čo sa prejavilo „odchodom od Ríma“ a pre 19. a 20. storočie nezvyčajným pokusom založiť vlastnú národnú cirkev (československá husitská), príklonom k „slovanskému“ pravosláviu a pod., ktoré mali preklenúť údajne nanútené obdobie katolicizmu a nadviazať náboženský život spred tridsaťročnej vojny. Lenže založiť náboženstvo či cirkev nie je len tak. Talleyrand pri podobnom pokuse počas francúzskej revolúcie povedal, že na to treba zomrieť a vstať z mŕtvych....
Mal tým na mysli, že bez zázraku potvrdzujúceho legitimitu nového učenia a prepojenie s vyššou magickou mocou to nie je možné. Nejakým administratívnym rozhodnutím alebo formálnym krokom sa to podarí len ťažko – pri založení novej cirkvi musí byť prítomné skutočné náboženské zanietenie, vášeň, očista. Vzdor voči Rímu nestačí.....
Nakoniec to dopadlo tak, že prestup napr. do československej cirkvi bol len prechodnou etapou pred odklonom od náboženského života ako takého.
Česi dnes patria k najmenej nábožensky založeným národom vo svete. Samozrejme, majú na to právo a tento článok nie je žiadnou kritikou českého „bezbožníctva“, ale len pátraním po jednej príčine súčasného stavu.
Pre nás je zaujímavé, že fascinujúcou zhodou okolností za stotožnením českého nacionalizmu s protestantizmom a husitstvom (so všetkými spomenutými dôsledkami) možno nájsť jasnú a výraznú „slovenskú stopu“, ktorá je potvrdením, že v česko-slovenských vzťahoch ovplyvňovanie nebolo len jednostranné, ako sa často deklaruje (od Čechov smerom k Slovákom) ale aj vo vývoji českého národa mali kontakty so Slovákmi významné dôsledky.
František Palacký – človek, ktorý dal českému národu jeho historický mýtus, bol vlastne vychovaný na Slovensku, čo je vo verejnosti málo známa skutočnosť. Ako český evanjelik- teda príslušník skupiny, ktorá prežila jedna a pol storočia prenasledovania medzi tridsaťročnou vojnou a tolerančným patentom Jozefa II. - navštevoval evanjelické školy na Slovensku. V rokoch 1809-1812 v Trenčíne a v rokoch 1812-1818 evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré bolo hniezdom vtedajšej slovanskej inteligencie. V Uhorsku zostal až do roku 1823. Práve kontakt s rozvinutým a v podstate sebavedomým a vzdelaným prostredím slovenských evanjelikov v ňom upevnil české (alebo česko-slovenské či vôbec slovanské) národné cítenie a taktiež aj hrdosť a záujem o obdobia českých dejín spojené s protestantizmom, ktorých tradícia bola na Slovensku v tom čase živšia než v samotných českých krajinách.
Svoje náhľady, ktoré si upevnil pobytom na Slovensku, potom prezentoval aj vo svojich dielach.
Tu by sme mohli skončiť. Avšak Palackého pobyt na Slovensku bol spojený s jednou zhodou okolností, ktorá je tak výnimočná, že ju nemožno opomenúť.
Počas pobytu v Trenčíne mladý František Palacký býval v dva roky rodine jedného zo svojich učiteľov, slovenského vlastenca Samuela Štúra – otca omnoho známejšieho Ľudovíta Štúra. Pritom je nepochybné, že ako učiteľ i ako „pán domáci“ musel zanechať na intelektuálnom vývoji mladého Františka výraznú stopu.
Dochované svedectvá jednoznačne opisujú Samuela Štúra (1789- 1851) ako človeka učeného, vážneho a s veľkou autoritou. Bol na slovenské pomery veľmi vzdelaným a sčítaným.
Žiaľ, povedomie o ňom a jeho živote nie je v slovenskej a českej verejnosti dostatočne rozšírené. Preto je na mieste uviesť o ňom aspoň základné fakty.
Pochádzal z Lubinej (myjavský kraj) z tradičnej evanjelickej rodiny. Vzdelanie získal v Trenčíne a na gymnáziu v Modre , kde v roku 1809 maturoval a začal vyučovať v Trenčíne. Tu sa v roku 1810 oženil s Annou Michalcovou, dcérou trenčianskeho mešťana. V roku 1812 prijal pozvanie evanjelického zboru v Uhrovci sa stal sa rektorom miestnej školy. Spolu s manželkou vychovali 5 detí. Okrem známeho Ľudovíta Štúra (1815-1856) to bol Karol (1811-1851), ktorý bol riaditeľom lýcea v Modre, Samuel (1818-1861), ktorý sa stal kňazom, bankový úradník Janko (1827-1905) a dcéra Karolína (1826-1859). Z ich ďalších potomkov neskôr vzišlo viacero významných slovenských intelektuálnych osobností.
Samuel Štúr zostal v tieni a nie je príliš známou postavou. Prispel však svojou výchovou a vplyvom k osobnostnému formovaniu dvoch postáv, ktoré určili smerovanie svojich národov: vlastného syna Ľudovíta Štúra – faktického zakladateľa moderného slovenského národa a taktiež Františka Palackého, ktorého ešte za jeho života Česi označili za „otca národa“.
Svojím spôsobom ho tak s miernym zveličením môžeme považovať za „starého otca dvoch národov“.
