Toto všetko by ho nevčleňovalo z radu iných objaviteľov. Jeho výprava však bola výnimočná preto, že v literatúre sa uvádzalo, že ho sprevádzala aj jeho manželka Florencia Bakerová (Florence Baker). Do poslednej tretiny 19. storočia Európanky do trópov – a nie to na výskumné výpravy- totiž moc nechodili. Dnes to je už dávno zabudnuté, no napríklad v Indii až do druhej polovice 19. storočia platilo, že biela žena - Európanka – tam len výnimočne pri pôrode nezomrela na infekciu....
Môj záujem o výnimočný pár Bakerovcov sa ešte zvýšil, keď som kdesi zistil, že jeho manželka pochádzala z Uhorska. Takáto prepojenosť so strednou Európou prebudila vo mne pochopiteľnú túžbu sa o tejto dáme dozvedieť viacej. Asi som sa podvedome pripúšťal aj možnosť, že milá Florencia bola vlastne pôvodom Slovenka alebo aspoň zo Slovenska. Takže by išlo o naša polozabudnutú rodáčku, ktorá je vo svete známa pod všeobecnejšou uhorskou či maďarskou nálepkou. Aj keby to tak nebolo, stále spojenie britského gentlemana a obyvateľky Uhorska pôsobilo exoticky a vyvolávala vo mne značnú zvedavosť: Kde sa tak mohli stretnúť? Odkiaľ Florence pochádzala? Z akej rodiny? Veď Uhorsko alebo celé habsburské mocnárstvo zo svetového pohľadu bolo našou „širšou vlasťou“. J
Takmer s určitosťou som sa domnieval, že Florence bola dámou z vyšších budapeštianskych kruhov (veď bola označovaná ako „lady Florence Baker“) a pravdepodobne nemeckého etnického pôvodu - ale to nevadilo.
Dlho sa mi však nepodarilo o tejto zaujímavej žene nájsť žiadnu podrobnejšiu informáciu. Asi pôsobila informačná blokáda z čias socializmu a taktiež som vlastne ani nemal čas a príležitosť sa zaoberať takouto kuriozitou.
Pred pár rokmi som si však našiel trocha času a postupne som začal rozpletať fascinujúci a šokujúci príbeh.
Samuel Baker- bohatý, dobrodružne založený a fyzicky veľmi zdatný britský obchodník prvýkrát stretol svoju budúcu manželku v roku 1859 počas turistickej cesty po Balkáne so svojim priateľom maharádžom Duleepom Singhom v bulharskom (a vtedy osmanskom) Vidine- na trhu otrokov, kde bola mladá Florencia ponúkaná do háremu a len-len, že ju nekúpil vidinský paša!
Bakerovi sa veľmi zapáčila alebo sa do nej rovno zamiloval a na dražbe ju kúpil. Podľa inej (romantickej) verzie ju jednoducho uniesol.
Florence podľa zachovaných fotografií – hoci z neskoršieho obdobie, keď mala si 35-40 rokov- musela byť veľmi krásnou ženou, blondínou s modrými očami J.
Jej život predtým, ako sa stretla so Samuelom Bakerom je trocha tajomný a plný viacerých nejasných miest.
Údajne sa narodila v roku 1841 ale skôr v roku 1845 v Sedmohradsku v meste Aiud ako Barbara Mária von Sass (alebo Szász) a bola dcérou uhorského sikulského dôstojníka nemeckého pôvodu, ktorý sa volal Finnian (alebo Finnin) von Sass.
Ten bol príslušníkom maďarskej revolučnej armády v rokoch 1848-49 a potom, ako sa celá rodina stala obeťou rakúskych perzekúcií a väčšina jej členov bola zabitá, odviedol mladú Barbaru do utečeneckého tábora na tureckom území. Zakrátko však údajne podľahol zraneniam a Barbara sa dostala do rúk obchodníka s otrokmi, ktorý sa z nej snažil vychovať budúcu háremovú krásavicu. Spôsob, ako sa dostala do otroctva, sa opisuje rôzne: buď bola unesená alebo ju jednoducho predala jej pestúnka po smrti jej otca.
Tieto biografické údaje sú však založené na výpovediach samotných Bakerovcov. Nepodarilo sa mi nájsť, žeby boli potvrdené nejakými samostatnými originálnymi maďarskými alebo rumunskými zdrojmi. Nezdá sa ani, žeby sa Florence Baker neskôr snažila vyhľadať nejakých svojich preživších uhorských príbuzných.
Dokonca mám podozrenie, že táto historka o šľachtickom pôvode, náhlom vymretí všetkých príbuzných, nešťastnom osude a mužnom záchrancovi bola účelovo prikrášlená samotnými Bakerovcami, keď bolo potrebné, aby sa Florence neskôr integrovala do vyššej britskej spoločnosti. Nakoniec, záchrana krásnej domorodej princeznej ušľachtilým bielym gentlemanom bola obľúbenou zápletkou vtedajších koloniálnych románov.
Podobne, ako na dobových ilustráciách v Bakerovom cestopise je Florence Baker vždy znázorňovaná v odeve viktoriánskej dámy (v krinolíne), aby sa nenarušilo dekórum dámy, hoci podľa zachovaných údajov sa po africkom vnútrozemí pohybovala v mužskom odeve, ktorý pripomínal tropickú uniformu (čo je aj logické).
Nedá sa teda vylúčiť, že malá Florence bola len obyčajným uhorský, valašským alebo bulharsko-tureckým dievčaťom bez akéhokoľvek vznešenejšieho pôvodu.
A v momente stretnutia so Samuelom Bakerom mala Florence zrejme naozaj len štrnásť (čo zodpovedalo veku, kedy sa v Oriente dievčatá považujú za vhodné na predaj do háremov) a nie sedemnásť alebo osemnásť, ako S. Baker uvádzal v dokladoch, ktoré pre ňu neskôr vybavil. Ale i tak by bol Baker od Florence o viac ako dvadsať rokov starší.
Aby sme po krátkej odbočke nadviazali na pôvodnú dejovú líniu, tak je na mieste povedať, že po dramatickom úteku z Vidinu sa Samuel Baker, Duleep Singh a mladá Barbara Maria dostali do Bukurešti. Samuel Baker začal v dnešnom Rumunsku pôsobiť ako vládny splnomocnenec nad výstavbou železnice v Dobrudži. Po skončení výstavby spoločne s Barbarou Mariou cestoval po Blakáne, Uhorsku a Malej Ázii.
Niekedy v tomto období premenoval Barbaru Mariu na Florence a začal s ňou sexuálne žiť. Nejakým záhadným a pravdepodobne nezákonným spôsobom jej vybavil britský pas na meno Florence Barbara Maria Finnian a Florence ho ďalej sprevádzala na všetkých jeho cestách. Na osmanskom území sa to tolerovalo. J
Dnes sa o tom príliš nehovorí, no mnohí britskí, ruskí a rakúski dôstojníci, úradníci a obchodníci, ktorí opúšťali Európu a pôsobili v kolóniách, v Oriente, v Indii, na Kaukaze, či Balkáne a strednej Ázii, a ktorí si nemohli so sebou brať svoje európske manželky, v menej prudérnom prostredí si nachádzali rôzne slúžky, otrokyne či spoločníčky a často s nimi žili dlhé roky a mali s nimi aj deti. Pred „návratom do civilizácie“ sa to nejako vyriešilo a finančne vykompenzovalo (teda v prípade slušnejších a zodpovednejších chlapov).
Možno aj Baker to nejako takto pôvodne plánoval. No do Florence sa skutočne zamiloval. Bola krásna, mladá, inteligentná, prítulná a láskavá. A on bol na romantickej exotickej ceste, kde neplatili žiadne konvencie....
Florence mu navyše bola veľmi platnou spoločníčkou, pretože ovládala okrem maďarčiny, nemčiny, rumunčiny angličtiny (ktorú pochytila od Bakera) aj arabčinu a turečtinu. Okrem toho bola dievčaťom, ktoré sa vedelo v drsných podmienkach obracať. Sám Samuel Baker neskôr vyhlásil, že „Lady Bakerová nie je žiadnou uvrešťanou slečinkou!“ Jazdila na koni a skvele narábala so strelnými zbraňami. ...
Samuel Baker už dlhšie plánoval sa zúčastniť pretekov o objavenie prameňov Nílu, čo v 19.storočí bolo špecifickou hrou na hľadanie svätého grálu. S Florence sa do Británie ani vrátiť nemohol a opustiť ju zrejme nechcel.
Takže mu nezostávalo ani nič iné, ako ďalší pobyt v trópoch, ktorý sa preto snažil využiť aj na niečo zmysluplné a ambiciózne.
V roku 1861 spolu s Florence vyrazil z egyptskej Alexandrie na juh do afrického vnútrozemia. Samozrejme, neboli osamotenou dvojicou- v niektorých okamihoch Bakerova výprava mala až 200 členov- najmä čiernych nosičov a vojakov. Dostali sa až na územie dnešnej Ugandy a stali sa prvými Európanmi, ktorí sa dostali k Albertovmu jazeru (jednému z prameňov Nílu).
Počas cesty Samuel Baker a Florence museli čeliť horúčavám, suchu, hladu, tropickým chorobám, vzbure černošských vojakov a nosičov a iným nebezpečenstvám. (Opis samotnej cesty a jej vedecký význam nie sú predmetom tohto príspevku- poľahky sa dá nájsť v príslušnej literatúre.)
Obaja sa počas tohto obdobia veľmi zblížili a Samuel Baker sa už nedokázal od svojej spoločníčky (?) či otrokyne (?) odlúčiť. Po návrate do Alexandrie v roku 1865 sa s ňou právoplatne oženil a doviedol si ju do Británie. Tam, prirodzene, manželia Bakerovci vyvolali značné pohoršenie. J
Napriek tomu, že kráľovná Viktória ich oboch povýšila do šľachtického stavu (1866), s Florence sa odmietla stretnúť, lebo vraj intímne žila so svojim manželom ešte pred uzavretím manželstva.“ (Ale kto mal povedať malej otrokyni určenej pre hárem, že sa to nemá, všakže? J). Nepresvedčil ju ani jej syn – princ Edward, ktorý potvrdil, že Florence má správanie dámy a je celkom milá a s dobrými spôsobmi.
V rokoch 1865-69 Samuel Baker spracovával výsledky svojich ciest, prijímal príslušné ocenenia a ako-tak sa snažil svoju manželku uviesť do „lepšej spoločnosti“ (čiastočne sa mu to aj podarilo). V rokoch 1869-73 bol turecko-egyptským guvernérom južného Sudánu a Ugandy , pričom jednou z jeho hlavných úloh bolo potlačiť obchod s otrokmi. Po návrate zo Sudánu Baker veľa cestoval (Amerika, India, Japonsko) a písal. Florence ho na cestách takmer vždy sprevádzala, čo bolo na 19.stročie nezvyčajné.
Priekopníčky feminizmu na konci 19. storočia dokonca prezentovali Florence Baker ako príklad modernej odvážnej a emancipovanei ženy, hoci ona s týmto hnutím odmietla mať čokoľvek spoločné.
V pokročilejšom veku Bakerovci napriek nie úplnej akceptácii zo strany viktoriánskej anglickej spoločnosti žili vcelku šťastne na svojom rodinnom sídle v Sandford Orleigh v Devone. Mali široký okruh priateľov a sympatizantov. Samuel zomrel v roku 1893 a Florence v roku 1916.
Jej život a vzťah so Samuelom Bakerom sa prirodzene stal objektom viacerých romantizujúcich literárnych spracovaní (v posledných rokoch dostupných aj v slovenských prekladoch). Je preto aj ťažké niekedy zistiť, čo je realita, čo fabulácia samotných Bakerovcov a čo zažitou umeleckou fikciou, ktorý je prezentovaná ako skutočnosť....
